Vietor začal za oknami vyhrávať svoju klasickú svištiacu melódiu. Ťahá mi popod okno do izby. Ale čo by som chcel? Však som prišiel len prespať....
Schádzam dolu kolo recepcie. Nikto tam nie je. Nevadí. Aspoň nikomu nemusím vysvetľovať, kam idem o pol druhej ráno. Na schodoch pred chatou si nazúvam topánky. Príjemne hrejú. Upravím popruhy, bundu. Zapnem čelovku. Sneží. Bude zima.
Svetlo chaty sa mi pomaly stráca. Neotáčam sa, ale podvedome ho cítim. Chodník zatáča doľava a pomaly naberám výšku. Batoh skoro ani necítim. Bežím. Studený vzduch mi vniká do pľúc. Páli. Nevadí. Pália ma horšie veci. Posledná šanca stretnúť turistu. Schádzam z chodníka. Už sú to dve hodiny, čo šlapem do kopca. Ani to nevnímam. Začínam klesať. Svetlo čelovky osvetľuje snehové vločky. Suťovisko podomnou vyzerá hrozivo a zároveň tak priateľsky. Nemal som ísť sám. Porušil som jednu zo základných pravidiel horolezectva. Nevadí. Možno ma príroda potrestá. Záleží?
Presne viem kam idem. Nepremýšľam. Nohy ma vedú. Myseľ mám niekde inde.... Niekde v krajine stratena. Začína svitať. Tma sa pomaly mení na šero. Prestalo snežiť. Prvé svetelné lúče ožarujú vrcholy hôr na protiľahlej strane doliny. Chodník, po ktorom kráčam, vedie popod vysokú stenu. Tmavú, studenú, smutnú... Presne ako ja.
Pod stanovišťom som rozbalil vak. Sťahujem rukavice, vyberám lano. Jednoduchý polúväzok na sedačku, deviatkový uzol na prvú skobu. Prvé dotyky so skalou. S mojou dušou. Chcem jej povedať všetko, všetko čo ma trápi. Meter za metrom sa cítim lepšie. Skala je studená. Už si necítim prsty. Musím zastať. U najbližšej skoby si spravím stanovište. Slnko sa už riadne oprelo do vrcholkov. Je to ako vystrihnuté z nejaké lacného amerického filmu. Ulica plná ľudí. Osvetľujú ju už len pouličné lampy. Prší. Hrozne leje. Všetci majú dáždniky. Iba ja stojím uprostred toho všetkého. Sám, bez dáždnika. Prší mi za golier. Kvapky vody stekajúce po mojich vlasoch vytvorili malé potôčiky. Nevadí.
Leziem ďalej. Už len kúsok. Malý kúsok. Posledný výšvih. Slnečné lúče mi vrazia do tváre. Je to ako rana palicou. Mal by som cítiť nádej. Radosť. Z ďalšieho zdolanúho vrcholu. Necítim nič. Iba smútok. Ticho. To ticho, čo ma ráno prebudilo. Sadám si na skalu. Teplo zo slnka mi zohrieva tvár. Skrehnuté prsty ma hrozne štípu. Od západu sa hrnú mraky. Začal fúkať vietor. Odnáša moje pocity a myšlienky preč. Ďaleko. Niekam do stratena. Zabudnutia. Možno sa tam raz odoberiem celý. Moje bezmyšlienkovité pocity. Beznádej. Smútok. Len tak sedieť. Počúvať starú melódiu vetra, ako to všetko odnesie.
Nie, nepremýšľam o tom, čo bude. Snažím sa nepremýšľať o ničom. A predsa neviem zaspať. Zaspať na večnosť.....
