Niečo, na čo som ráno pri pravidelnom sedení na záchode zabudol. Niečo, čo som nechal ležať vo svojom vnútri a teraz to vyplávalo na povrch. Bolo to ešte strašnejšie, ako keď sa mi to snívalo.
Cez deň mi z toho sna zarezonovali v pamäti len obrázky. Skôr záblesky; môj pes, pohľad na plyšového kocúra (áno stále s ním spávam), obrázok môjho malého vankúša s červeným losom z Ikey. Nechal som to tak, veď načo si zaťažovať myseľ takými blbými snami. Avšak ten pocit, ktorý som zažil, keď sa mi zrazu na ulici celý ten scénár sna premietol, bol hrozný. Bolo mi do plaču.....
Už dávno sa mi nič nesnívalo. Je síce pravda, že sa mi najčastješie sníva, keď som veľmi unavený, ale taký tvrdý sen som neočakával. Matne si pamätám začiatok. Som síce horolezec a výšok sa nebojím, ale vždy sa mi sny začíánajú pádom. Keď som bol malý, padal som medzi vysokými knihovníčkami. Všade naokolo boli knihy a ja som padal do tmy. Ešte aj telo sa mi tomu prispôsobovalo napínaním svalov. Teraz som však nepadal, ako podľa mne dnes už známej predlohy pádu Alice v krajine zázrakov, ale odrazil som sa sám! Ten skok bolo niečo , čo ma vtiahlo so sveta fantázie. Padal som dlho. Tušil som, že ten pád bude bolieť, avšak nebolo tomu tak. Dopadol som do mäkkého jesenného lístia. Masa pozdravov poslaných na zem zo stromov hrala všetkými farbami. Niekam som sa rozbehol. Krížom cez kríky, húštiny, stojatú horu. Nič mi nemohlo zavadzať v ceste, pretože som utekal za niečím, čo mi hrozne chýbalo. Vtedy som nechápal za čím. Potom som sa zobudil. Či skôr len precitol a uvedomil si, že ležím v posteli a kúsok je mi zima. Poriadne som sa prikryl a obrátil sa na druhý bok. Zatvoril som oči a uvedomil som si, že to, čo som naháňal, bol môj Astor. Zazvonil mi budík. Najskôr len jedno nevýrazné, avšak v podvedomí zachytené píp! Prudkým pohybom som zodvihol hlavu. Všade bolo ešte šero. Nechal som zapnuté opätovné budenie a pretočil som sa na brucho. Pohľad v šere na môjho plyšového kocúra a losa na vankúši vo mne vzbudili niečo tajomné. Zostal som chvíľu podopretý na rukách. Avšak len chvíľu. Padol som tvárou do postele a zaspal tvrdým spánkom. Vo sne som sa ocitol na nejakom trávnatom paholku. Bolo tam naše ARO rumunskej výroby. Sedel som v zelenej tráve a na rukách som mal Astora. Kňučal. Spomenul som si, že keď som ho chytil, mal na sebe prilepené lístie a bol od zaschnutej krvi. Teraz som sa snažil odoberať z neho tie listy. Nešlo to. Mal ich prilepené na ranách. Prenikol mnou strach. Veľký. Veľmi veľký.
Všimol som si veľkú ranu na chrbte. Teda, to že to bola rana som si uvedomil až neskôr. Pomaly a opatrne som z nej odoberal listy a hlinu. Začal som oškrabávať aj čiernu neidentifikovateľnú hmotu. Počkať! To nebola hlina! To boli kúsky obnaženého zaschnutého mäsa. Chcel som rýchlo očistiť tú ranu a tak som horúčkovito dával dole listy. Nešlo to! Boli prilepené! Boli zlepené krvou a zaschnutým čiernym mäsom! Kúskami tela môjho milovaného psíka! Zrazu som narazil na niečo tvrdé. Ostrý výčnelok obalený tou čiernou beztvárnou masou a okolo neho diera. Panebože! Veď je to výčnelok stavca! Muselo ho to veľmi bolieť. Veľmi som sa oňho bál. Pozrel som mu do očí. Tiekli mu slzy. Prednú pravú packu mal odrenú. Pobozkal som ho... Ďalej som nezniesol tú bolesť a strach. Precitol som. vyskočil som na posteli. Pyžamo som mal prilepené na telo. Bol som zpotený a vystrašený.
Zobral som mobil a zavolal otcovi nech sa naňho ide pozrieť, či je v poriadku. Áno, našťastie bol. Spokojne si podriemkaval vo svojej búde... Pri hrnčeku kakaa som sa ukľudnil, osprchoval a bežal do školy s dobrým, hrejivým pocitom vo vnútri:)
