Smrť sa blíži, Lucien! Smrť sa blíži....

Spadol. Potkol sa o vlastné rozviazané šnúrky. O blbé šnúrky! Naplo ho. Už dávno nezvracal krv. Už dávno nepremýšľal. Teraz mu pred očami prebehol celý život ako zrýchlený zlý film. Kľačal tam na zemi. Nemal síl vstať. Nemal síl utekať. Ba nemal síl ani vzdorovať. Všetko sa blížilo. Krv mu tuhla v žilách. Srdce mu bilo stále rýchlejšie a rýchlejšie. Vedel, že keď ho dobehnú, už im neutečie.

Už dávno chcel všetko vzdať. Vtedy bol ešte mladý, ale prežil toho veľmi veľa. Poznal niektoré pravdy tohto sveta veľmi dôverne. Teraz mal všetko zahodiť? Mal sa vzdať? A nechať sa bez boja ztrýzniť tými hroznými vecami? Nevládal. Ledva dýchal. Lapal po dychu. Zase ho naplo. Umieral. Bol si toho vedomý.

Už ho nikto nezachráni. Už nezachráni ani sám seba. Zlyhal. Nie on vo svojom vnútri nezlyhal. Bol kľudný a pokojný. Vedel, čo dosiahol a vedel, že si musel užívať každú chvíľku života, lebo ďalšia nemusela prísť. 

Začal fúkať vietor. Zúrivý poryv vetra okolo neho víril prach. Cítil ich. Boli už blízko. Nebál sa. Jediná vec, ktorej by sa teraz bál boli oni. Pripomínali mu ale jeho život. Prehnitý, navonok hrdinský a vo vnútri predsa ustráchaný. Cynický. Smutný. Boli prázdni, presne ako jeho spomienky. Jednoduché, čiernobiele obrázky z minulosti.

Buď, alebo. Život alebo smrť. A tá bola teraz veľmi blízko. Znova! Zase jej po niekoľkýkrát pozeral priamo do očí. Ale prečo zase on? Práve on?

Zmenilo by sa niečo, keby spravil vtedy niečo iné? Neležal by tu teraz sám v prachu, ďaleko od civilizácie? Bol by teraz šťastný? Stačil len jeden iný krok?

Možno sa stačio vybrať iným smerom. Na jednej, jedinej križovatke života zvoliť inú trasu. Bol by niekde úplne inde.

Teraz tu umiera. Do nosa sa mu tlačí mŕtvolný zápach. Už sú tu. Už prišli. Vykúpenie. Už nikdy nebude premýšľať. Už nikdy sa nebude ponáhľať, aby stihol priority. Už sa nebude musieť za svoj život hambiť.

Už bude pokojný. Naveky.....