Teda skôr počul a cítil, ako videl. Tma zahalila všetko. Pred chvíľou, pred pár minútami, tu boli dvaja. Teraz tu stojí sám. Obkolesený tmou a chladom. Cítil, že sa niečo stalo....
Chcel nahmať Julienovu ruku. Chcel vedieť, že jeho najlepší kamarát stále stojí vedľa neho. Nemohol prehovoriť. Hrdlo mal stiahnuté. Nevedel vydať ani hláska. Podvedome šmátral rukou v priestore vedľa seba. Začala hoprepadať hrôza. Panický strach. Mal chuť utekať. Zobudiť sa z tohto strašného sna. Mal chuť zase sedieť so svojím priateľom na terase ich poľovníckej chaty a rozprávať si príbehy. Piť teplý čaj, polemizovať o politike... Cítil, že sa to zmenilo. Cítil to vo vzduchu...
Vietor sa zrazu utíšil. Posledné lístie na stromoch prestáva ševeliť. Ticho a tma ovládajú túto krajinu. Stuhnutý sneh zrazu zavŕzgal. Chcel sa otočiť. Chcel sa pozrieť na to, čo vydalo taký podivný a strašidelný zvuk.
Nejaký zvláštny zvuk. Akokeby niekto ťahal niečo po snehu. Veľmi to šušťalo. Začal fúkať vietor. Lístie začalo šelestiť. Vietor sa opieral do korún stromov stále väčšou silou. V návale bolesti si zakryl uši. Praskanie kmeňov ho veľmi trýznilo. Kričal. Chcel utekať. Stále bola veľká tma. Stále nevedel nahmatať Juliena.
Zrazu začal rozoznávať obrysy stromov, proti oblohe. Mesačný svit začal osvetľovať krajinu. Stál uprostred lesa. Rozhliadal sa kolo seba. Kedysi dávno to tu poznal ako vlastnú dlaň. Teraz nie. Vedel kde je, ale cítil sa stratený. Všetko bolo iné. Popadané konáre, polámané stromy. Pozrel na miesto, kde predtým stál Julien. Videl iba stopy ležiaceho muža a v nich kaluž krvi. Kaluž Julienovej krvi.
Vyskočili mu slzy. Začal sa triasť. Nevedel, čo má robiť. Či má utekať, zachrániť svoj holý život, alebo ísť po stopách svojho kamaráta. Bál sa. Stál pred rozhodnutím, aké v živote ešte nikdy nestretol. Ešte nikdy nerozhodoval o živote a smrti. Začala mu byť zima.
Lesom sa ozývali nejaké divné škreky. Bol poľovníkom veľmi dlho a vedel, že také zvuky nevydáva žiadny obyvateľ lesa. Bál sa. Snažil sa spraviť prvý krok. Nemohol. Trhal nimi hore dolu. Márne. Konečne sa mu nohy uvoľnili z ľadového zajatia. Utekal. Neobzeral sa za ničím. Len utekal. Domov, k ľudstvu. Bál sa samoty. Bál sa sám seba. Pľúca ho pálili. Bežal dlho a rýchlo. Mesiac mu svieil na cestu. Obratne preskakoval padnuté kmene stromov. Naháňal ho najvňčší nepriateľ - myšlienka na to, aký je. Teraz už presne vedel kam beží. K okraji priepasti. Tam, kde sa kedysi, ako malý chlapec, bál čo i len priblížiť. Ťahalo ho to k nej. Ťahalo ho niečo v ňom...
Bežal dlho. Veľmi dlho. Pálivú bolesť v pľúcach ani necítil. Potil sa. Konečne zastal na mieste, kam chcel ísť. Mesiac ožaroval lesy pod ním. Videl do ďaleka. Obloha bola jasná. Bola krásna, mesačná, chladná noc. Bol to skôr mráz ako chlad, ale on ho necítil. Utrel si posledné kvapky potu z čela. Sadol si na kraj skaly. Nohy mu viseli do hĺbky priepasti. Premýšľal. Mal chuť na pivo. To, čo dnes zažil, si nevedel vysvetliť. Nechápal to. V posednej dobe nechápal veľmi veľa vecí. Mrzelo ho všetko. Všetko, čo spravil, všetky priority, ktoré si pokladal. Smútil za priateľom. Smútil za bývalým životom.
Myslel na ňu. Myslel na chvíle strávené s ňou. Spravil pár krokov spät k lesu. Posledný pohľad na mesiac. Posledná modlitba. Možno posledná satisfakcia. Možno to ukľundí jeho dušu. Otočil sa. Posledný pohľad na jeho krajinu. Na jeho milovaný kraj. Na jeho milovaný les. Tú skalu, na ktorej poznal naspamäť. Každý úchyt, každú možnosť ďalšieho postupu. Prečo to neskončiť rovno tu? Prečo sa ďalej trápiť?
Rýchly rozbeh. Odraz. Záblesk celého života, ako filmu. Spomenul si na všetko. Na maličkosti, ktoré si človek vo všednom živote ani neuvedomí.... Myslel na jej pohľad.....
