Už dávno som jej hovoril, že si nemôže na mňa zvyknúť. Nechcel som jej ublížiť. Vedel som, že to tak skončí. Tak to chodí....
Pozná ma už dlho. Veľmi dlho. Myslí si, že o mne vie veľa. Nevie. Vždy som sa snažil ochrániť všetkých. Pred sebou. Pred sebou samým. Nikoho som tým nezaťažoval. Nikomu som neplakal na rameni. Ani jej som nechcel. A ona to nechápala. Keby vedela, trápila by sa ešte viac. Teraz na mňa ani nepozrie. Ževraj ľutuje všetko, čo za posledný rok spravila. Ona nechápe, že nemá čo.
Nemohol som jej to povedať. Trápila by sa pre to ešte viac. Ale ona to nechápala. Tvrdila, že to už tak ďalej nemôže ísť. Pritom nevedela, čo mi je. Myslela si, že by sa s tým ľahko vyrovnala. Ona len proste nevedela....
Asi si teraz myslí, že by som mal prísť o odpustenie. Žiadať kľačiac na kolenách so slzami v očiach. Nie. Ja som vedel, prečo som jej to nepovedal. Zazlievala mi to. Preto sa na mňa teraz ani nepozrie. Ale vyzerá šťastná. Aspoň sa znova smeje a zabáva. A tak to má byť. Chcela byť mojou spovednicou. Neuniesla by to. Rozpadla by sa. Nevydržala by to. Ale ona to nechápala. Nemohol som jej ani naznačiť. Len ďalej tvrdiť, že raz jej to poviem. Ale teraz nie. Teraz to príliš páli. Spaľuje mi to rany... Ani nemusím premýšľať. Stačí letmý dotyk a viem, že tam sú. Nikto si ich nevšimne, ani keď nemám tričko. Nikto nechápe. Nikto nič netuší... A to je dobre....
Kedysi som sa pýtal Porké?. Teraz už chápem. Viem prečo. Nie je to náhoda. Je to skúška. A ja odolám. Ako oni odolali mne. Aj keď nemyslím na seba, keď spomínam na jej krásne úsevy, stále skončím pri bielych dlaždiciach a formaldehydovej vôni. Myslím, že som sa s tým zmieril. A je dobre, že som to ja. A nie niekto iný....
Trápi ma, že keď ju stretnem na ulici, ani na mňa nepozrie. Trápi ma...
No, čo s tým narobím? Nič... Zmieril som sa s tým. Možno aj ona raz.... Možno....
Možno pochopí, že som sa zmenil... Už dávno. Hlboko vo svojom vnútri...
