Ty a ja v tme.....

Mal som zatvorené oči, ale otvorené srdce.... Blúdila si v realite okolo mňa a ja som ťa s čakal s otvorenou náručou. Nikdy si neprišla dosť blízko, aby som ťa mohol objať. Bola si na krok odo mňa, ale pritom si stála tak ďaleko. Bola si ako more pre rieku, ktorá počas svojej púte vyschne. Čakal som na teba ako vysušená zem čaká na blahodárny dážď. Chcel som sa do teba ponoriť, dýchať s tebou.... Byť s tebou. Pýtať sa ťa ako sa máš, čo robíš, kto ťa naštval, kto sa na teba pozrel a usmial. Žiarlim, pritom som ťa nikdy nemal. Žiarlim na pouhopúhe fotky, kde si s iným. Chýbaš mi. Vlastne môže mi chýbať niečo, čo nikdy nebolo? Niečo čoho som sa nikdy nedotkol? Je to rovnaké, ako ma dráždi skala, ktorú som nikdy nezdolal. A možno ani nezdolám. Raz si ma pustila do svojho kráľovstva a potom si ma odvrhla. Ako búrka na skale, ktorá ťa prinútiť zložiť zbrane, zbaliť veci a vydať sa na ústup. Predtým ešte bola šanca, že sa nečakane zjavíš, aj napriek tomu, že som ťa vždy túžobne očakával. A čo teraz? Teraz čakám, sbalený, pripravený pod skalou, kedykoľvek sa vydať na vrchol. Ale ten čas, ktorý tu musím stráviť v čakaní ma ubíja. Stačí mi len malý kúsok nádeje. Alebo to je len nádej, ktorú živím v sebe? Myslíš, že nadarmo rozfúkavam tento oheň bolesti? Mne stačí len náznak. Ako keď na udicu zaberie rybka. Jedno slovíčko. Slovíčko čo nič neznamená? Pre teba možno neznamená ni, no pre mňa všetko! Pre mňa ty znamenáš všetko. Celý svet. Môj svet. Ten, krehký svet z karát, sa zrazu rúca. Pomaly a bolestivo. Neviem, či to ešte vydržím....Bolí ma to. Páli ma to na dlaniach, v hlave, v srdci. Asi tam už mám dieru, pretože sa na nič neviem sústrediť. Na nič. Len na teba, bolesť a nádej. Nádej, v to imaginárne posolstvo zvané láska.