A kto pomôže nám??? Kto je taký odvážny a dokáže odporovať zruinovanej psychike? Zase ma to berie. Niečo, čo ma stiesňuje. Ako keby som ležal v rakvi hlboko pod zemou. Áno, Matička Zem, prichýľ si ma. Skonči tieto útrapy. Dovoľ, aby som sa konečne mohlo voľne nadýchnuť a nedusil som sa pachmi z tohto sveta. Pomôž mi, osloboď moju dušu. Som ochotný spraviť čokoľvek.
Fakt som ochotný spraviť čokoľvek???? Zašiel by som až tak ďaleko, že by som si nebodaj siahol na život??? Možno tam v niekde v diaľke ma konečne čaká moja zátoka s mojím morom kľudu, s mojou skalou, mojím vetrom, s mojím ani vlastne neviem čím. Beznádej zase skuľučuje moju dušu. Objíma moje telo ako čierne dlhé hnáty nočnej príšery, ktorá na nás vyskakuje spoza rohov pri prechádzke po čiernych tmavých uličkách.
Tmavých ako moja duša? Som pre tento svet hoden? Nemajú nárok na život len tí, tí čo našli to, čo hľadali a sú šťastní ako malé deti na pieskovisku??? Mám šancu zapustiť v tomto svete korene a nezanechať pritom po sebe žiadne zlé, hnilobné pozostalosti? Mám šancu na šťastný a "normálny" život?
