Všetkého!!! Plačem. Po tvári mi stekajú teplé slzy. Nemám na sebe tričko a tak si ich utieram do rúk. Ešte aj na predlaktí cítim, aké sú teplé. Teplé, ľudské a také úprimné. Moje! Aspoň niečo je moje!
Chce sa mi zvracať. Neviem prečo. Žeby veľa nivovej omáčky? Rýchly nával činnosti? Nie... Chce sa mi zvracať preto, lebo už toho mám dosť. Všetkého mám dosť. Seba, svojej lenivosti, svojich myšlienok. Mojich myšlienok na ŇU. Povedala mi, že si na mňa nájde čas možno až v decembri. Nie isto, ale možno!!! Musím bežať... grcať.... hneď prí.....
Už som späť....Bolo to krátke a rýchle..... Ani to nebolelo. Len ma stále niečo štípe v nose... Mal by som sa napiť. Prvý krát po dlhom čase sa mi zase zdvihol žalúdok. Vlastne po roku. Presne po roku.
Vtedy som tiež myslel na "jednu", ale inú. Teraz viem prečo som dávil. Bol som znechutený mojou hlúposťou. Prečo sa vždy ja namotám na "takú"??? Takú, čo o mňa ani nestojí? Alebo ona tú noc považovala len za formu zábavy? A ja som sa zaľúbil? Prečo práve do nich? Zase plačem. Som troska. Zlomená na 2 veľké kusy. Telo a dušu. Telo, ktoré by sa zabávalo a pilo pre radosť a duša, ktorá by zapíjala smútok. Vlastne, keď to tak zoberiem, duša sa mi rozpadla na milión malých kúskov. Ležia tam na zemi v mojej izbe, ako rozbité čelné sklo havarovaného auta. Pozametám ich a hodím do koša. Aj tak ich už nebudem potrebovať. Načo?
Na to, aby po pár mesiacoch zase prišla nejaká, do ktorej sa zase bezhlavo buchnem? Nie ďakujem, neprosím. Nechcem už ďalšie sklamanie láskou. Nechcem smútok, i keď som si plne vedomý toho, že príde. V akejkoľvek podobe.
Chýba mi. Ona? Nie! Vlastne áno, ale teraz keď nemám srdce, lebo je zmrznuté na kus ľadu, tak mi chýba tá moja pravá celoživotná láska. Hora! Skala! Dajte akýkoľvek názov. Vždy to bude tá, ktorú môžem vlastniť. Ísť k nej, kedykoľvek skloniť pred ňou hlavu,porozprávať jej, čo som zažil a nebudem musieť čakať do decembra, kým si nájde čas.....
