Leto. Rozkvet úrody, dokonca prvé plody, v ktorých sa odrzkadľuje množstvo práce a úsilia. Väčšina, čo ešte vládze sa snaží obstarať malé prasiatka, alebo teliatko.
Potom príde jeseň. Zber jabĺk, čerešní, hrušiek a všetkého možného ovocia. Niečo sa odloží na zimu, zvyšok sa nechá sfermentovať. Však kombajnistov, čo prídu na budúci rok na žatvu, bude treba niečím ponúknuť.
Zima. Poľnohospodári majú zväčša už všetko pripravené, zazimované. Mrkva v zemine v pivnici, kŕmna repa pre prasce pripravená. Zemiaky už dávno rozdelené do bedničiek podľa veľkosti a podľa toho,či sú narezané alebo nie. Vrcholom úsilia každého poľnohospodára je klasická zabíjačka. Nejaká taká najväčšia spoločenská udalosť v každej poľnohospodárskej rodine. Aj v tej mojej.
Tohto roku prišla zima nejako neskoro. Teda neprišla ešte vôbec. Však teplomer vonkajšej teploty na našej Octavii stále ukazuje 11°C. Polovica novembra a ja sa ešte stále odvažujem behať povonka len v tenkej flanelovej košeli. "Dyť mě hřeje mládí," smeje sa môj otec. Asi to nebude až taká číro čistá pravda, bo voda v kotli vrie už za púhych 15 minút.
06:00 Zvoní budík. Nepočujem, lebo ho mám strčený pod vankúšom. Mamóka (pre tých, čo nevedia po maďarsky - moja stará mama) sa ma pýta, či to zvoní mne. Ja hej, že už vstávam. Bo chcem ísť von s mojím Astorkom.
06:35 Vrátil som sa z prechádzky s mojím vlčikom. Síce to z neho nevyčerpalo všetku energiu, ale po týždni zase videl vonkajší svet mimo svojho výbehu. V nedeľu ho zoberiem do lesa, sľubujem. Dávam mu plnú misku žrádla, samých fajnotiek zaliatych nejakým prívarkom z tohtoročnej úrody. Mamóka bude rada, že sa chladnička zase vyprázdňuje.
06:45 Kráčame s otcom, bok po boku, dole. K našej rodinke, kde je dnes tá najväčšia udalosť. Zabíjačka. Sa chválili, že veľké prasa bude. Oblečení v montérkach, gumákoch, so šurcami vo vreckách sa vydávame priamo k prekvapeniu. ÁÁÁle, ani neni také veľké.
14:00 Zabíjačka išla ako po masle. Len som sa nemal ráno tak natlačiť tou krvou. Je mi zle. Zase dostal žalúdok a pankreas zaberák. Ale nevadí, on to nejak strávi. Aspoň dúfam.... Nechce sa mi kvôli tomu zase trčať zopár hodín v posilke. I keď vám poviem, že by som asi mal. Ale to sa spraví. Teda aspoň dúfam.
14:15 Už som doma. Nie nejdem sa okúpať, ani si sadnúť na záchod s dobrou knihou. Beriem vidly a aj napriek proseniu Astora nejdem s ním von. Moje kroky smerujú do záhrady. Pýtate sa prečo? Však je polovica novembra. A je zima. Áno, ale slama na poli je dokonale suchá, pôda je dokonale tvrdá, takže teraz tú slamu spálim, v sobotu bude zabíjačka u nás, v nedeľu poprší a cez týždeň môže prísť traktor orať. A bude koniec poľnohospodárovho roka. Budeme si môcť oddýchnuť a nazbierať sily na budúci rok. Zápalky mi hrkajú vo vrecku, noviny šuštia vo vetre a ja sa nemotorne kníšem na koniec poľa. Óh, len takého malého. Aj kombajn sa na ňom musí "len" 6 krát otočiť.... Slama horí pekne, no však pomaly. Prichádzam na systém, ktorý to všetko urýchľuje, ale stojí ma to čistotu pľúc. Kašlem, moje astmatické cesty dýchacie sa ozývajú. Ale čo, prežijem.
16:00 Stmieva sa. Stále behám po poli s vidľami a snažím sa rozširovať oheň tak, aby nezachvátil celú dedinu. Pozorujem ho, ako sa šíri a ako naň padá tma. Pomaly dosadá na všetky plamienky. Vyzerajú ako svetielka. Malilinkaté svetielka. Opretý o vidle spomínam. "Načo?"opýtajú sa mnohí z vás. Na jeden príbeh. Môj príbeh.....
Dýchacie problémy ma dohnali po 2 mesiacoch kašľa k doktorke. Dusivý astmatický kašeľ, zlomené rebro, pneumothorax a tak. Nie nič vážne. Ale aj tak, pre kľud mojej maminy, ma pani doktorka poslala do Tatier. Na liečenie. Na týždeň. Ja a týždeň zatvorený niekde v liečebni? A v horách? Mojich milovaných horách? A nemôcť si ísť zaliezť? Pri balení do báglu som tam prihodil aj klasiku. Lano, VéHáTéčka, nohavice, sedák, karabíny a zvyšok výbavy tam nemohol chýbať. Do Tatier sme prišli 31.07.2005. Ak si poniektorí spomínate, kalamitná víchrica sa prehnala Tatrami, resp. 12 kilometrov dlhým a 3 kilometre širokým pásom lesa, kde zruinovala všetko. Absolútne všetko. Odvtedy sa snažili tú situáciu vyriešiť aj hlavy vzdelané, aj hlavy politické, no nedohodli sa. A tak naše milované Tatry, pýchu Slovákov, postihoval požiar za požiarom. Presne od obdobia 19.12.2004 do 31.07.2005 to bolo 11 rozsiahlejších požiarov. A čo ten dvanásty? Prepukol 31.07.2005. Mne začínalo liečenie v Kvetnici (čašť Popradu smerom na Hranovnicu) a naši sa ubytovali v Tatranskej Polianke. Ešte sme sa zastavili na nákup v Tescu. Pohľady na tatranské štíty zakrývajú nízke mraky. Aspoň sme si mysleli, že sú to nízke mraky. Neboli. Nanešťastie. O pol tretej uzatvorili cestu z Polianky do Starého Smokovca. Z akého dôvodu? Vypuknutia požiaru. Nikto nevedel, aký rozsah bude mať. Všetci sa usmievali a pozerali po prichádzajúcich požiarnych autách. Vietor. To je zlé, myslelo si veľa ľudí. Vedeli, že to len tak poženie tie srdcervúce plamene po kalamitnom dreve. Naši ma odviezli do Kvetnice. Nič sa nedalo robiť musel som ísť. A nechať moje hory napospas osudu. Večerná vizita. Museli sme vypnúť telku, rádio. Čakať nastúpení v polohe ležmo v posteli. Došla pani primárka. Veľmi zlatá ženská. Nechala mi aj samému izbu, nech ma tí starí nerušia. Všetko skončilo. Zapol som TA3. Obrázky z miesta, kde som pre štyrmi či piatimi hodinami stál a pozeral sa na malý ohienok, ktorý by uhasilo jedno požiarnicke auto. Keby malo vodu. Keby. Teraz som sa pozeral na obrázky nespočetne veľa žiariacich svetielok, na ktoré padala tma. A dážď. MOdlil som sa, i keď som ateista, aby riadne zapršalo a oheň uhasilo. S neistotou som zaspával.
Prehadzoval som sa v posteli už od tretej. Zapnem telku. Potrebujem čerstvé informácie o mojich horách. Oheň síce poľavil, no predpokladá sa jasný a slnečný deň. Vedel som, cítil som, že nie je dobre. Niečo ma hnalo spraviť to. Otvoril som vak, prezliekol pyžamo za lezecké nohavice, obliekol sedák, prehodil povoľovaciu smyčku okolo radiátora a už som letel po stene medzi oknami z tretieho poschodia. Vzduch bol studený. Pálil. Srdce ma pálilo, kvôli Tatrám. Bežal som do druhej časti liečebne. Ujo z pekárne. Joj, či som mal šťastie. Zvezie ma až do Popradu. A ak s ním počkám, pôjde aj hore do Gerlachova. Z tade je to už len kúsok. Na svitaní som už stál pod hotelom sv. Hubert a pozeral sa priamo na Slavkovský. Zahalený v opare. V stúpajúcom opare z vyhasínajúcich ohňov. No nie všetky vyhasli. Prídem pred ubytovňu Smrek. Klopem na dvere. Otvorí mi oco. Nechápavo na mňa pozerá. Vidí sedák. Pochopil. POhladil ma po tvári. Nepovie mame. Našťastie. Dá mi fľašu vody a zabalí chlieb. Bežím do kopca. V smere, kde idú hasičské autá. Niečo vrčí. Poznám ten zvuk od nás z letiska. Nejaké Mi-čko sa snaží preteperiť hore s plným bambi vakom vody. Piloti sa snažia triafať čo najpresnejšie, no nedarí sa.
Dobehnem ku chlapom z nejakého dobrovoľného hasičského zboru. Pýtam sa ich, či berú dobrovoľníkov. Ževraj nie. Vyťahujem preukaz člena James klubu, otváram vak a hneď pochopia, že chcem pomôcť. Dajú mi oblečenie, rukavice a poďme hasiť. Ťažká robota. Človek je smädný, je mu hrozne teplo, stále sa o niečo potkýna. Mlží sa mu pred očami a ťažko sa mu dýcha. Už pomaly ani nepočuje. Ani nevníma. Len to teplo! Keby nám aspoň tie vrtuľníky pomohli. Však Maďari nám núkali 6 bambi vakov. Armáda SR však nemá na to podvesy na helikoptérach. Nadávame. Došla voda. Sťahujeme našu vytýčenú líniu a zase nechávame prednosť silnejúcim plameňom. Ideme dole po vodu. Chlapi kujú nové plány. Počúvame veliteľa. Dnes v noci sa asi nevyspíme. Ani nenajeme.
Bola to dlhá noc. Teplá. Ba priam neznesiteľne horúca. Zdá sa mi, akokeby sa mi tie rukavice priškvarili k rukám. Mám obhorené topánky. Nevadí. Posielajú nás spať. Nechceme, demonštrujeme. Chceme pomôcť. Nakoniec uznávame našu slabosť a musíme. Nespali sme viac ako 36 hodín. Viac ako 30 hodín sme v oblapení plameňov. Ideme dole. Auto prenechávame inej parte. Vlečiem sa do ubytovne so zatvorenými očami. Nevládzem. Sprchujem sa posediačky. Vydal som zo seba všetko. Nestačilo. Príroda vie byť naozaj krutá. Zaspávam posediačky v kresle s pľúcami plnými čiernych sadzí. Precitám. Sú tri hodiny poobede. O dva dni neskôr ako sa ten požiar rozšíril. Predbežné správy hovoria o našej výhre. Naši kamaráti, kolegovia, uhasili to, čo vzniklo vinou niekoho z nás. Niečo, na čo nedoplatili len naše pľúca a spálené ruky, ale hlavne naša príroda, ktorú tak milujeme. Príroda, ktorú už naše deti nezažijú v takom stave, akú i ju pamätáme my... Naše Tatry. Hory Slovákov... Doplatili na Slovákov....
