Cítil som to v morku kostí. Vedel som, že ten celotýždňový stres, mi neprospeje. Vedel som, že za to zaplatím. Ale až takto?
Zase sa to vrátilo. Ale prečo? Prečo práve ja? Prečo zase ja?
Prečo zase na ňu myslím? Prečo na ňu myslím vtedy, keď to najmenej potrebujem? Mohla byť mojou záchranou. Ale ona si to neuvedomovala. Ona si to nechcela uvedomiť. Ona nechcela vedieť nič. Ani len počuť pár teplých slov. Bola ako tá z kupé. Očarujúca, krásna, inteligentná. Dokonalá. A predsa som ju stratil. Preplávala mi pomedzi prsty. Ako zrnká piesku. Nenechala mi nič. Iba myšlienky.
Potreboval som ju. Chcel som, aby som sa o ňu mohol oprieť. Kedykoľvek a kdekoľvek. Kašľala na mňa.
Chcel som zabudnúť. Musel som. Nedá sa.
Už dávno mi nebolo zle. Ale tieto posledné dva týždne boli čudné. Ja som to tušil. Cítil som to v kostiach. Vedel som, že to bude zlé. Ale až tak zlé. Už ma zase nič neteší. Už ani bolesť nevnímam. Už mi je všetko jedno. Všetko.....
Dávno tomu je, čo som si zvolil priority. Povedal som, že ich dosiahnem. Za každú cenu. Ale bude na ne čas? Zostane čas ešte aj namaličkosti? Cítim sa ako dážď. Kvapka vody spadne, chvíľu na ňu všetci nadávajú, potom vsiakne a všetci na ňu zabudnú. Zabudnú aj na mňa?
Zase nevládzem.
To sa zvládne.
Pokúsim sa o to.
Dám do toho všetko.
Všetko. Celý môj čas.....
