Bežím zasneženou zrmznutou pláňou. Už nevládzem. Váha pušky ma neznesiteľne ťaží, i keď je veľmi ľahká. Dobehni aspoň k tomu smrečku. Ukraješ sa pred smrtiacimi pohľadmi nepriateľa. Spravíš si záhrab a bude dobre. Prežiješ ukrytý pod spásosnými vetvami. Len tam dobehni. Už nevládzem. Je to boj o život. O môj život. Nebojím sa. Však som život riskoval neraz. Ale teraz to je iné. Je to niečo z môjho vnútra. Nie je mi zima. Krv mi vrie. Srdce bubnuje na spánkoch. Nepočujem nič. Ani prilietajúce lietadlo. Strieľa po mne niekoľko salv zo svojich guľometov. Len nastavím chrbát a zvalím sa na zem. Pod ťarchou myšlienok. Bubnujú moju myseľ rovnako silno a s rovnakou intenzitou. Snažím sa premýšľať. Sústrediť všetky svoje zmysly na toho nepriateľa. Alebo to bol spojenec? Môj vlastný spojenec? A len si pomýlil uniformu? Žeby ma zradil vlastný kamarát? Sneh ma na rozhorúčenej tvári páli. Ešte stále počujem v ušiach dunieť dopadajúce guľky. Pomaly sa plazím. Premokajú mi kolená. Nohy už mám dávno mokré. A zmrznuté na kosť. Už len 50 metrov. Štyridsať. Tridsať. Dvadsať. Desať. Ešte kúsoček. Malilinkatý a predsa je to ďaleko. Svaly sa už nevládzu napnúť. Pomaličky strkám pušku do jamy pod tým smrekom. Šuchnem sa z kopca a už som tam. Nie je to síce štvorhviezdičkový hotel, ale ide mi o prežitie. A nie o komfort. Prežitie! To je to, čo ma teraz napĺňa. Prežiť. A nemyslieť. Nemyslieť na ňu. Strkám ruky do kabáta. Z náprsného vrecka vyťahujem drogu. Nie nie je to amfetamín. Moja droga. Jej fotka. Spytujem si svedomie. Musel si odísť? Musel si sa jej vzdať bez boja? A teraz tu bojuješ o holý život. Bez nej. Bez akejkoľvek podpory. Možno tam niekde doma si sedí v ich sídle na úpätí Grandes Jorassess a myslí na niekoho. Na niekoho úplne iného ako si ty. Stála ti za to? Je taká geniálna? Je to ona, čo ťa spasí? Čo privedie tvoju dušu späť? Neviem. Nič neviem. Jediné, čo viem, že na ňu myslím. Už možno ani nechcem. Ale musím. Duša tak velí. Mrznú mi ruky. Trasiem sa. Nohy si už dávno necítim. Kolená začínajú pichať ukrutnou bolesťou. Avšak nepichajú len oni. Srdce. Moje srdce. Horšie ako keby mi doň vrazili kus noža. Odkladám jej fotku. Späť do tepla. Nech jej je dobre. Však, čo by som pre ňu neurobil? Sily mi ubúdajú. Mráz obchádza moje bezvládne telo. Pomaly sa zo mňa vytráca život.
Klapot pásov. Vystrašený sa zobudím. To nie sú naši. To nie sú moji spojenci. Sú blízko. Počujem ich hlasy, no neviem rozoznať, o čom sa rozprávajú. Bojím sa. Mám strach, že keď vystrelím, nájdu moju skrýšu. Bojím sa, že sa prezradím. Podobne ako keď som odchádzal. Bál som sa, že ju stratím. Pritom som ju ani nemal. Pár bozkov ale nič. Pár úsmevov a nič. Neodhodlal som sa k tomu, čo som mal. A teraz strach zviera moju dušu, lebo sa rovnako bojím spraviť ten rozhodný čin. Bol som k tomu trénovaný. Bol som trénovaný loviť. Počkať na moment prekvapenia a udrieť. A teraz nič. Neviem sa rozhodnúť pritlačiť. Viem, že by ma premohli. Vidím ich výšivky na uniformách. Malé dve eská na zápästí. Sú to profíci rovnako ako ja. Čo mám robiť? Čakať? Triasť sa strachom? Sužovať ďalej moju dušu? Už nevládzem. Je to horšie ako fyzické vyčerpanie... Bojím sa, že stratím všetko. Ju, myseľ, dušu... ... život....
Možno to prežijem. Možno. Počkám. Možno počkám len na moment prekvapenia. Možno. Neviem. Viem, že teraz som sám a sám si to aj poriešim. Neviem kedy, ale poriešim. Zatiaľ mi postačí jej fotka, moja puška a ja....
