Za všetko môže dážď

Absolútne sám obklopený tmou; tma sa mi tlačila do očí a uši mi drásala neustála melódia dopadajúcich kvapiek... Bubnovali na môj čierny široký klobúk, spájali sa, až vytvorili potôčiky, ba priam potoky padajúce na moje plecia ako vodopády. Čierny kožený kabát ťažel. Ťahal ma k zemi, ale ja som stále venoval pozornosť len tomu šumeniu dažďa. Zrazu zafúkal vietor, zosilnený odrazmi od stien mi vrhal do tváre nespočetne veľa malých, drobulinkých kvapiek. Tie ma šteklili ale i bodali zároveň. Vypaľovali mi do tváre malé jamky, avšak vo mne to nevyvolávalo bolesť, ale pokoj. Absolútny pokoj. Kabát nakoniec zťažel tak, že som ho musel vyzliecť inak by ma svojou váhou určite stiahol až kdesi do horúcich pekiel. Dážď tiekol z mojich tmavých havraních vlasov a premáčal mi tričko. Začala mi byť zima. Dážď ma začal páliť. Pokožka ma svrbela. Chcel som si ju dať dole, zarýval som nechty hlboko do tela, ale nepomáhalo to. Dážď spaľujúci moje telo postupne slabol. A ja som vtedy pochopil, že to nebol trest ale dar, ktorý mi poslal niekto z ďaleka. Tento dar ma mal očistiť od miliónov dotykov. Nie dotykov cudzích ľudí, ktoré som cítil na svojej pokožke dennodenne a každú sekundu môjho života, ale dotykov drásajúcich moju dušu. Pomáhal mi zbaviť sa čiernych drápov ovinujúcich sa okolo mojej malej dušičky. Zahnal tieto tmavé a desivé chápadlá preč od tej zraniteľnej chúliacej sa osôbky v mojom vnútri. Tá osôbka sa zrazu stala osobou, plne vyspelou avšak stále schúlenou tiesniacou sa v mojom vnútri. Chcela sa vystrieť, pozrieť sa na svet zo skutočnej výšky. A podarilo sa jej to??? Áno podarilo, lež mne to roztrhlo hrudník. A tak som tam v tej tmavej pochmúrnej uličke umieral sám, v kaluži po daždi. Cez rozorvatý hrudník tá krásna bytosť už dávno unikla a moje telo tam len tak nehybne ležalo a ja som si uvedomil, že za všetko môže dážď.