Sokrates, ten najmúdrejší z vtedajších obyvateľov Stredozemného mora, postavil múdrosť na nevedomosti. Jeho “viem, že nič neviem” ale nebolo o arogantnej ignorancii či alibizme a jeho pracovným nástrojom bol dialóg.
Múdrosť ako nevedomosť
Čo je to ale múdrosť ako nevedomosť? Použijúc metaforu s poznaním ako putovaním, určite poznáte známe: cesta je cieľ. Často nám ale uniká významná Sokratovská nuansa. Cesta je cieľom preto, lebo cieľ je nedostiahnuteľný; a po druhé: i keď je nedosiahnuteľný, stále sa ho musíme snažiť dosiahnuť. Sokratovska múdrosť je o pokračujúcej túžbe poznávať aj napriek vedomiu, že s istotou nemôžem nič spoznať. Prečo? Pretože dar ľudskosti je lemovaný jej prirodzenou ohraničenosťou, dočasnosťou a dôstojnou krehkosťou.
Múdrosť ako (pozitívnu) nevedomosť tak môžeme nájsť aj v známych slovách Tolkienovho Gandalfa: Nie všetci, ktorí blúdia, sú stratení. Bádanie a žasnutie, údiv a zdravá pochybnosť, sú preto stavebnými zložkami dialógu.
Pútnikove dobrodružstvo
Sokratova cesta je zmysluplná, pretože on, pútnik, má odvahu vydať sa na dobrodružstvo s neistým cieľom. Múdrosť tkvie v ustavičnej túžbe pýtať sa, a to aj napriek neistote a strachu, ktoré v nás vyvoláva kolosálnosť nepoznaného. Ako sa hovorí iným žargónom: treba brať do úvahy nielen “the known unknown”, ale aj “the unknown unknown”.
Sokrata udivovalo koľko toho sami nevieme (a koľko toho nevedia tí, ktorí sa verejne prezentujú ako tí, čo vedia) a svojím nepoznaním zneisťoval mnohých, z ktorých niektorí to nedokázali uniesť. Dialógy, ktoré viedol na aténskych uliciach a námestí, či v prístavoch a domácnostiach sa stali fundamentálnym nástrojom na poznávanie pravdy. Akej? Pravdy o našej krehkosti, vzťahovosti, nevedomosti, túžbach, cnostiach a nerestiach, či politickej komunite a Bohu, ktorý sa mu prihováral hlasom svedomia.
Pravda a empowerment
Prečo tieto riadky? Mal som možnosť zúčastniť sa na workshope otvoreného dialógu pre peer konzultantov. Ako filozof dialóg odporúčam, pretože ak je vedený správne, vieme sa prostredníctvom neho prihovoriť ľudskej duši. Dotknúť sa našich zranení, porozumieť samým sebe a druhým - zistiť, čo myslia tým, čo hovoria - a súčasne získať slobodu poznávať a schopnosť následne konať.
Dialóg ako oslobodzujúci k pravde môjho osobného príbehu a súčasne uschopňujúci ku konaniu (empowerment). A keďže zotavenie a starostlivosť o duševné zdravie vyžaduje stretnutie so sebou samým cez druhých (čo je podstatou dialektiky; poznanie a rast cez negáciu), platí nasledujúca podmienka. Ak je cieľom duševné zdravie, dialóg je cesta.
Autor: Jakub Betinský
