„Moje chyby, to nie som ja. A Boh vie, že som ich spravil pár. Začal som sa vypytovať anjelov. A ty si odpoveďou, ktorú mi dali.“
Štyri verše z piesne „Love My Life“ od Robbie Williamsa, ktorú aj dnes často počujem v rádiu a ktorú chcem použiť ako odrazový mostík na krátke spoločné premýšľanie.
Každý robíme a nevyhnutne ešte urobíme mnoho chýb, a právom sa sami seba pýtame na ich povahu. Je chyba nejaká vec či predmet? Niečo čo spravím a ono to ostane za mnou, ako vyhodený kameň z topánky? Alebo je skôr niečo psychickej a duchovnej povahy? Niečo, čo je mojou súčasťou – je to chybný spôsob môjho rozmýšľania, ktorý sa v istom bode odzrkadlí v mojom chybnom správaní?
Moje chyby, to nie som ja?
Myslím si, že Robbie Williams sa zásadne mýli v tvrdení, že moje chyby nie sú mojou súčasťou. Ak by tomu tak bolo, viedlo by to k strachu z každej možnej budúcej chyby a všetci dobre vieme, že od malého mala sa učíme formou pokus-omyl. Ak chceme naplniť svoj ľudský potenciál, musíme rásť. A rast je len rozširovanie poznania a schopnosť sebarealizácie v prostredí, ktoré cez svoje myšlienky či kultúrne artefakty vytvárajú ľudia a súčasne prežiť v prostredí, ktoré určuje a determinuje príroda.
Nesmieme sa báť robiť chyby, ktoré sú nevyhnutnou, ale len dočasnou súčasťou našej identity. Ak spravím chybu, určite sa nepomýlim ak poviem, že som pochybil. Je ale cieľom môjho konania robiť jednu chybu za druhou? Samozrejme, že nie. Mojím cieľom je dosiahnuť niečo dobré a chyba je len minutie tohto cieľa.
(Intermezzo: Možno niekoho prekvapí tvrdenie, že aj slovo „hriech“ podľa mnohých údajne pochádza z gréckeho hamartia, čo znamená minutie cieľa/terča – a hamartia sa vzťahuje hlavne na oblasť lukostreľby a hodu oštepom, čo bola útočná metóda spomínaná aj v Homérovom epose Ilias. Zhrešiť v kresťanskom kontexte tak znamená pochybiť, čo znamená netrafiť v správaní do terča.)
Metaforická lukostreľba
Predstavme si samých seba ako lukostrelcov. Natiahnem šíp, zamierim na cieľ a strelím. Už z diaľky ale vidím, že terč som úplne minul. Proces preto opakujem a dosahujem rôzne výsledky. Párkrát ešte terč vôbec netrafím, potom trafím okraj, zlepšujúc techniku sa približujem k stredu terča, ktorý nakoniec, po mnohých neúspešných pokusoch, triafam.
Lukostreľba je veľmi dobrou metaforou toho, o čo sa snažíme v našom živote a tiež dobrým návodom, pracovať s vlastnými neúspechmi, pochybeniami. Ty, čitateľ a čitateľka tohto krátkeho spoločného rozmýšľania, sa možno práve vraciaš po prázdninách do školy – ako žiak či študent alebo možno aj ako učiteľka, riaditeľ či školský psychológ. Máš pred sebou opäť veľa štúdia a práce, ktoré budeš chcieť zvládnuť dobre: to je tvoj cieľ, ktorý chceš trafiť. Podarí sa ti to ale na prvýkrát? Ak si skúsená učiteľka, určite sa už vyvaruješ začiatočníckych chýb a ak si žiak či študent vo vyššom ročníku, určite už lepšie rozumieš tomu, prečo je vzdelávanie potrebné a možno už aj šípiš, čo budeš chcieť robiť po škole.
Zámerne som použil sloveso „šípiť“, keďže trefne dotvára metaforu lukostreľby. V živote si dávame rôzne ciele, o ktorých ale s úplnosťou nevieme, či je to pre nás to pravé orechové. Mám byť právnik alebo lekárka? Učiteľ alebo podnikateľka? Stolár alebo futbalistka? Niečo šípim, teda tuším a cítim, čo ma baví viac a v čom by som vedel byť dobrý, ale kým na tento cieľ (terč) nezačnem strieľať jeden šíp za druhým („šípiť“), dovtedy len fantazírujem.
Nebojme sa vlastných chýb, ale buďme tiež pri riskovaní opatrní. V živote musíme riskovať pochybenie, ale na pochybenie (a pochybovanie) je potrebné si, takpovediac, vytvoriť čo najbezpečnejšie prostredie. Vráťme sa k lukostreleckej metafore. Ak strieľam na terč, bolo by dobré, aby pri ňom a za ním nikto nestál a nikoho som potenciálne ťažko nezranil – a ak som začiatočník, určite by som nemal riskovať streľbu s ostrými loveckými hrotmi.
Aristotelova ceste k lepšiemu
Záverom chcem poukázať na istú krásu nášho chybovania. Grécky filozof Aristoteles o nej rozmýšľa v rozlišovaní medzi „dobrým“ a „lepším“. Ak strieľam na terč, môj dobrý cieľ je trafiť do stredu. Viem si predstaviť ale ešte lepší cieľ? Samozrejme! Čo tak trafiť do stredu trikrát po sebe alebo stojac na jednej nohe alebo z obrovskej diaľky alebo so zavretými očami či proti silnému vetru; alebo všetko naraz.
O čom Aristoteles hovorí, je obrazne toto. Ak porovnám situáciu A, pri ktorej mierim na stred terča, ale šíp pristane dva metre od neho, a situáciu B, pri ktorej šípom trafím presne do červeného stredu, môžeme pravdivo povedať, že v situácii A som pochybil (nedosiahol som dobrý cieľ a logicky som dosiahol opak: spravil som niečo zlé, teda chybu). Porovnajme ale situáciu B so situáciou C, pri ktorej som nielen trafil terč, ale spravil som to ešte aj zaujímavo, virtuózne či obdivuhodne. Áno, je pravdou, že pri B aj C som trafil stred terča, ale pri C som to spravil nielen dobre, ale lepšie. Môžem ale povedať, že B je oproti C chybou? Aj áno aj nie. B samo o sebe je bezchybné vzhľadom na A, ale „chybné“ v porovnaní C.
Keď som naznačil, že chcem záverom rozmýšľať o „istej kráse nášho chybovania“, myslel som tým presne toto. Ako rastieme, skúšame a učíme sa žiť, tým sme viac schopní prechodu zo situácie A do situácie B a ak už sme raz v rámci nášho štúdia či životného povolania, práce alebo kariéry v bode B, všetky ďalšie chyby v dosahovaní C sú už vlastné niečo ako „krásne chyby“. Ide o stále zlepšovanie dobrého, stále sebaprekonávanie a možnosť väčšej radosti z dosiahnutého cieľa.
Napríklad, ak som začínajúci učiteľ, určite spravím mnoho chýb, kým sa moje učenie posunie z úrovne priemeru na dobrú úroveň (z A do B), a po získaní istého sebavedomia budem ako učiteľ vedieť stále zlepšovať svoje učiteľské umenie a schopnosť preniknúť do hláv a sŕdc mojich žiakov a študentov (z B do C). Ak som napríklad stredoškolák v prvom ročníku, veci sú pre mňa určite veľmi ťažké, stredná škola je nový svet a už teraz sa akosi bojím maturity. Cez množstvo začiatočníckych chýb sa mi v priebehu mesiacov podarí pochopiť nové prostredie, v ktorom som sa ocitol, získať potrebnú dávku sebavedomia a guráže, aby som sa cítil dobre. Budem mať radosť sám zo seba a svojich výsledkov (z A do B) a následne budem vedieť denne posúvať a zlepšovať svoje výsledky a predsavzatia (z B do C).
Moje chyby, to som ja. Rovnako ako moje úspechy a dosiahnuté ciele. Problémom nie je, že som pochybil. Dôležité je osvojiť si iné rozmýšľanie o svojich chybách. Netrafený terč nie je koniec, ale len nová príležitosť vystreliť znova – a niekedy je dokonca potrebné vybrať si nový terč.
Ak sa ti toho spoločné rozmýšľanie ukázalo nový a nápomocný uhol pohľadu na robenie chýb, určite si nenechaj újsť aj projekt robimchyby.sk.
Autor: Jakub Betinský
