Ponorná rieka "rasovej dezinfekcie"

Ukrajinské masové hroby Otec Desbois ako hlavný rečník hovoril o ukrajinskom Holokauste, ktorý sa podujal skúmať na popud spomienok svojho starého otca väzneného v zajateckom tábore Rawa Ruska počas 2.svetovej vojny. Práve takto sa dozvedel o hrozných podmienkach tábora a o tom, že za jeho hranicami sa diali ešte horšie veci. Páter Desbois chcel zistiť, čo sa vlastne stalo, keďže jeho starý otec nepovedal nikdy nič konkrétne. Podobne, aj Slováci slúžiaci na východnom fronte alebo väznení v zajateckých táboroch neboli schopní rozprávať o tom, čo zažili. Až po zmene režimov v strednej a východnej Európe v roku 1989, mal možnosť ako vnuk francúzskeho vojnového zajatca zistiť pravdu. Postupne sa mu to podarilo za pomoci ešte žijúcich svedkov, tímu prekladateľov, expertov francúzskej polície a ukrajinských odborníkov na balistiku. Nápomocné boli aj miestne úrady, cirkvi, židovské náboženské obce a predstavení francúzskej rímsko – katolíckej cirkvi, ktorí umožnili otcovi Desbois venovať spolu s inými kňazmi čas tomuto projektu. Výsledok je podrobná dokumentácia masových hrobov na Ukrajine, v ktorých našlo svoju smrť 1,5 milióna Židov, Rómov, ale aj talianskych vojnových zajatcov. Rozmery tragédie sú obrovské nielen kvantitatívne. Význam udalosti nie je možné merať len podľa počtu obetí. Vstupujeme do temnej rieky, ktorá nezačala až genocídou Arménov začiatkom 20.storočia a žiaľ ani neskončila čistkami v Darfúre. Veď už vojny medzi gréckymi mestskými štátmi odohrávajúce sa pred tritisíc rokmi končili prinajlepšom vyhladením polovice obyvateľstva. Otom však neskôr. My sa teraz zameriame na najsilnejší prítok krvavej rieky zavraždených civilistov v dejinách, konkrétne počas druhej svetovej vojny. Najväčšie hroby Európy Územie súčasnej Ukrajiny a Poľska je najväčší masový hrob Európy. Pokým však tábory ako Auschwitz sú podrobne zmapované a všeobecne známe, ukrajinský kruh zla je na okraji záujmu. Začalo to v rokoch 1932-33 politicky riadeným hladomorom, ktorý si vyžiadal podľa niektorých odhadov životy až 10 miliónov Ukrajincov. Pokračovalo zbrataním sa národných socialistov s internacionálnymi komunistami ( viď pakt Ribbentrop – Molotov) a vyvrcholenie prišlo v podobe vražedných orgií o 10 rokov neskôr. Čo teda odlišuje ukrajinský Holokaust od chladnej precíznosti plynových komôr? Spôsob vykonania popráv. Nešlo len o rýchlosť s akou boli ľudia postrieľaní a nahádzaní do jám, ktoré si niekedy museli aj sami vykopať. Nacistické komandá a ich prisluhovači z radov ukrajinskej polície nevykonávali totiž žiadne záznamy. Táto časť dejín mala byť vymazaná, išlo len o ďalšiu rasovú “dezinfekciu” v poradí, ďalšiu fázu v “čistení” rasy. Paradoxom zostáva, že sa na utajovaní podieľal aj sovietsky režim. Napriek hľadaniu masových hrobov, ktoré pri svojom postupe na západ sovietské vojská a tajné služby nachádzali, tieto záznamy zostali utajované kvôli nenávisti voči náboženstvu všeobecne a aj judaizmu konkrétne. Sovietska propaganda nemala záujem odhaliť vlastné zverstvá podobné nacistickým. Víťazstvo nad nacizmom aj rolu obetí si mohli v komunistických krajinách vychutnať len vyvolení, pričom ich potomkovia môžu byť protifašistickými bojovníkmi aj 100 rokov po vojne. Nakoniec sa však sovietske archívne záznamy ukázali ako spoľahlivé a očití svedkovia dosvedčili priebeh udalostí. Niektoré z hrobov boli nájdené len na základe archívnych údajov. Vykopávky kostier a nábojníc zasa zohrali v iných prípadoch úlohu jediných svedkov. Samotný spôsob vraždenia bol kombináciou blitzkriegu s mafiánskymi praktikami a to všetko v pekelnej atmosfére pripomínajucej miestami film Spalovač mrtvol. Uveďme si príklad. Svedkovia, v tom čase deti ukrývajúce sa v lese alebo pastieri donútení obsluhovať vojakov, svedčili o veliteľoch, ktorí osobne zastrelili desiatky židov do zátylku, počas prestávky si pokojne umyli ruky, najedli sa a pokračovali v streľbe do hláv obetí. Jedno zo svedectiev podal Fedor Illiouk z Iltsi v Ivano – Frankivskom kraji. V niektorých prípadoch mali vojaci na sebe vrchné biele plášte, aby neboli zastriekaní od krvi – prirovnanie k rasovej dezinfekcii nie je žiaľ nadnesené. Hodnota života – jeden náboj Podobne, ako pri odhaľovaní masových bosnianskych hrobov, aj skupina Patricka Desboisa postupovala podľa vzorca jedna nábojnica – jedna mŕtvola. Zistili, že počet nábojníc nájdených pomocou detektorov kovov približne súhlasí s počtom kostier v narýchlo vykopaných jamách. Zásada nacistických kománd bola jasná – jedna guľka = jeden žid. Ak teda niektorí nemali smrteľné poranenie, prípadne ich guľka minula, boli odkupnutí do jamy a zahádzaní ďaľšími telami. Jamy neboli poriadne zakryté hlinou a zvyšný vzduch zabezpečil zraneným pomalé zomieranie – pochovanie za živa. V jednom lese bol hrob tak zaplnený mŕtvolami, že vznikol malý val prikrytý tenkou vrstvou hliny, ktorá sa vraj hýbala ešte na druhý deň. Z valu vytekala krv a šíril sa zápach, takže vojaci donútili miestnych obyvateľov jamu odkryť, zaliať dezinfekčným prípravkom a prikryť hrubšou vrstvou pôdy. Mŕtvych pochovávať Odhaľovanie masových hrobov nie je dôležité len kvôli dokumentácii pre potreby vedy. Má predovšetkým náboženský význam, vzdáva úctu zavraždeným vykonaním pohrebných obradov, ktoré im boli odopreté. Je bojom proti pôvodnému plánu rasového “čistenia” a snahy vymazať čo i len zmienku o existencii obeti. Dôstojné uloženie telesných pozostatkov bolo súčasťou práce francúzsko-ukrajinského spoločenstva, spolu s vykonaním židovských náboženských obradov. Z množstva masových hrobov, ktoré boli preskúmané až v 21. storočí, viac než 60 rokov po tragédii, do popredia vystupuje jedno miesto – les Lisinitchi pri Ľvove. Je to miesto , kde našlo svoju smrť v priebehu niekoľkých dní 90 000 židov a talianskych vojnových zajatcov. Podrobné svedectvo o masakre podal Adolf Wislowski, ktorého otec bol donútený Nemcami pomáhať pri zakopávaní hrobov a transporte tiel. Dnes už je Ľvov tak veľké mesto, že les Lisinitchi je jeho súčasťou ako lesopark. Doteraz tam nebola žiadna tabuľa alebo pomník zmieňujúca vraždu 90 000 ľudí… Operácia 1005 Mohli by sme ďalej popisovať desiatky miest masových vrážd, ale tomu sa podrobne venuje Desbois vo svojej knihe The Holocaust by bullets. Pozrime sa teraz na diabolský plán operácie 1005, ktorej úlohou bolo zahladiť stopy práce einsatzgruppen vo východnej Európe. V lete roku 1942 Himmler predstavil operačné plány na vykopanie všetkých tiel a ich následné spálenie. Riadením operácie bol poverený dôstojník SS Paul Blobel. Zaviedol do praxe techniku efektívneho spaľovania mŕtvol, pri ktorej boli telá pokryté drevom zvrchu aj zospodu a uložené akoby na železnom grile – kremácia tak prebiehala rýchlejšie. Podobné metódy boli používané aj v koncentračných táboroch. To vysvetľuje ako bolo možné rýchlo sa zbaviť telesných pozostatkov aj v táboroch, kde neboli žiadne kremačné pece – napriklad vyhladzovací tábor Belzec. I keď stupeň utajenia akcie bol vysoký, stále žijú svedkovia, ktorí sa nachádzali v blízkosti pri uskutočňovaní plánu na zmenu dejín. Niektorí boli donútení zapožičať poľnohospodárske stroje neskôr použité na rozprášenie popola mŕtvych. Operácia 1005 nebola našťastie dokončená kvôli postupu Červenej armády na západ. Možnosť zmeny dejín však bola prenechaná komunistickej moci, ktorá musela sama zakrývať milióny vlastných obetí ideologicky motivovaného vraždenia. Vzostup totalitnej ideológie komunizmu pomohol tak uchovať pamiatku 1,5 milióna obetí zavraždených pri čistkách národných socialistov. Kde končí rieka obetí ideológie? Hľadať odpoveď na otázku kde končí rieka s prítokom miliónov obetí ideologicky motivovaného násilia v dejinách ľudstva, nie je jednoduché. Otázka sama naznačuje absurdnosť požiadavky označiť obdobie totalitných režimov za uzavretú kapitolu dejín. Je to len snaha historikov a spoločenských vedcov vykonštruovať dejinnú schému či odhaliť vzorec úpadku a vzostupu spoločnosti. Za touto aktivitou sa skrýva neochota pripustiť pravdu o bytí človeka v spoločnosti. Ide o antropologickú konštantu a tou je prirodzenosť človeka, súčasťou ktorej je duša a jej vzťah k nadpozemskej realite. Ten môže mať veľmi rozmanitú podobu. Môže to byť odmietnutie Stvoriteľa, Dekalógu alebo čokoľvek iné. Podstatné je, že výsledkom bude vždy rovnaká situácia – človek si totiž musí vybrať čo je preňho najvyššou hodnotou, čo je jeho mierou všetkých vecí. Zlyhanie v odpovedi na takúto zdanlivo nepraktickú otázku môže mať katastrofálne dôsledky a nakoniec aj podobu genocídy. Stačí, keď si nadradíme hodnotu národa, rasy, peňazí alebo moci nad všetko iné. Výsledky na seba nenechajú dlho čakať. V slovenských dejinách sme už zažili podriadenie sa diktátu nacionálnych socialistov aj komunistov. Nádej a obozretnosť ako jediné riešenie Históriu moderných genocíd by sme mohli začať masakrom Arménov v Turecku začiatkom 20. storočia. Pokračovať môžeme gulagmi, Holokaustom, Poraimosom, miliónmi obetí budovania komunizmu v Číne, Kambodži, etnickými čistkami v Rwande, Bosne a mnohými ďalšími. Aby to nebolo jednoduché, pridáva sa k tomu aj zástup obetí – civilistov, ktorí aj v súčasnosti zomierajú kvôli neprimeranému použitiu násilia z oboch strán konfliktov, ako sa to nedávno udialo v Gaze alebo Gruzínsku. Ale kde skončiť? V Darfúre? Veď tam ľudia zomierajú naďalej. Ak nie guľkami, tak hladom a bez vyhliadky na pomoc od čo i len jedinej z veľmocí, ktoré radšej riešia zbraňové systémy v stratosfére a konflikty o suroviny. Genocída je nekonečný príbeh ľudstva nielen kvôli tomu, že prakticky neustále niekde prebieha. Je potenciálne uskutočniteľná v každej spoločnosti a obzvlášť v tej, ktorá je uspatá svojou demokratickosťou a adoráciou priemeru, pohodlia a väčšiny. Už aj Hitler chápal, že demokracia, zbožňujúca brutálnu moc väčšiny, mu poskytla výnimočné podmienky na uskutočnenie zvrhlých plánov. Len malá časť z nich sa podarila a Nádej nakoniec zvíťazila. Nepodarilo sa prepísať dejiny a keď už nič iné, zostalo svedectvo o tom, kam až duša človeka môže zablúdiť. A nepodarilo sa ani vymazať milióny mien ľudí a spomienku na nich. Na miestach masových hrobov na Ukrajine dnes už stoja nenápadné pomníky a pamätné tabule. Posvätné miesta posledného odpočinku sú v ukrajinských mestách chránené a nebudú sa na nich stavať žiadne obchodné centrá. V synagóge, ktorá je súčasťou Yavneh college, je nad archou umiestnený citát, ktorý v hebrejčine značí približne toto: „Svet je udržiavaný /obnovovaný/ skutkami milosrdenstva.“ Jedným z takýchto skutkov je aj dielo katolíckeho kňaza Patricka Desboisa o Holokauste na Ukrajine.