Vedela, že už to nebude nikdy ako predtým, on to vedel tiež, ale báli sa to nahlas povedať. Bolo jasné, že z toho veľkého tam neostalo absolútne nič. Ani malý, maličký fliačik... snáď len drobná bodka, ktorá skrývala všetky tie nádherné spomienky. Spomienky, ktoré pohltila minulosť a nechcela ich vrátiť späť. O tom, keď ho prvýkrát zbadala. Zaparkoval kúsok od nej, vystúpil zo svojho krásneho tmavomodrého kabrioletu a pomyslela si - ďalší nafúkanec, ktorý sa vedel narodiť.. Otočil sa k nej a jeho gaštanové oči ju úplne dostali. Nedokázala od neho pohľad odvrátiť a to iskrenie, ktoré medzi nimi nastalo, by mohlo spôsobiť elektrický skrat v celom meste. Potom sa už od seba nevedeli odtrhnúť. Plánovali spoločnú budúcnosť, dovolenky, deti - on chcel celé futbalové mužstvo a ona aspoň jedno dievčatko, ktorému by mohla zapletať vrkoče. Dokázali sa celé hodiny rozprávať, občas aj o úplných nezmysloch, ale im to bolo jedno. Pretože boli spolu. A aj keď musel občas vycestovať, stále cítila jeho blízkosť.
Blízkosť, ktorá teraz bola nadotyk a pritom tak veľmi nedosiahnuteľná. To všetko si odniesol neľútostný čas. Možno mali niečo urobiť, ale bolo už príliš neskoro. Nastal čas stratených túžob a nesplnených snov. Čas poslednej nádeje a následné sklamanie. Čas, čas, čas,.. Teraz už na seba iba hľadeli, pretože im nezostali žiadne slová a hľadali v očiach toho druhého ešte jednu poslednú nádej.
Kanvica zapískala, voda zovrela, zaliala kávu, dala do šálky kocku cukru a sadla si do obývačky. Buchli dvere a zostalo ešte väčšie ticho. Nemusela sa pýtať prečo - odpoveď poznala. Bola to konečná.
