Rozmýšľam, čo vedie tieto ženy k tomu, aby ostávali s človekom, ktorý im ubližuje, keď z čisto logického hľadiska si každý z nás povie, že by odišiel. Ale niečo v tom musí byť, čo ich v tom šialenstve stále drží ako v okovách a nedokáže pustiť.
Zopárkrát som počula ako dôvod, že týraná žena zostane s partnerom kvôli deťom. Ak je to tak, tak - s prepáčením - je to obrovská hlúposť. Deti budú chcieť žiť radšej bez otca ako v úplnej, ubolenej rodine. Nie sú slepé a vidia čo sa doma odohráva. Možno nejaký čas to berú, že to tak má byť, je to normálne, ale po určitom čase zistia, že to, čo sa u nich doma deje, nie je správne a je to pre ne rana. Z hlavy sa im to len tak nedostane a po celý život im zostane pred očami obraz, ako otec mláti mamu a niet sa čo čudovať, ak sa radšej rozhodnú zostať samé, než aby si našli partnerov a riskovali, že niečo podobné zažijú znova. Pokiaľ sú deti jediným dôvodom prečo zostať, tak by mali byť prvý a zároveň najdôležitejší dôvod, prečo čím skôr odísť.
Zrejme najvážnejší a najťažšie prekonateľný dôvod je strach.. Strach, že keď odídu, tak im to ten ich spočíta. Strach, že keď dotyčného udajú a polícia ho zatkne, o nejaký čas sa dostane na slobodu a oni si to odskáču. Strach o svoj život... Potrebujú vedľa seba niekoho, kto je silnejší ako ony a dokáže im podať pomocnú ruku. No nie vždy sa to podarí. A tak sa radšej naučia skrývať rany, modriny, naučia sa dokonalé výhovorky prečo nemohli prísť do práce, či na stretnutie, nacvičia si úsmev pre verejnosť, aby nevzbudili pozornosť. Nacvičený úsmev rodiny v spoločnosti, ktorá sa po zatvorení dverí domu mení na peklo. A z nich sa stáva vnútorná kôpka nešťastia, troska so sebavedomím v mínusových číslach. V najhoršom prípade sa to na verejnosť prevalí, keď dôjde k tragédii, ale to už je príliš neskoro. Nasledujú reakcie susedov, aká to bola slušná rodina a že sa im veriť nechce. Skutočne nikdy nič nepočuli alebo iba počuť nechceli?
Na Slovensku je týraná každá piata žena - to hovoria štatistiky. Ale kto vie, aká je skutočnosť a o koľko by štatistika stúpla, ak by prehovorili všetci. Môj známy hovorí- každá piata žena, ale každý druhý muž. :o) O tom možno v inom článku.
V súčasnosti už našťastie existujú organizácie (napr. Brána do života, OZ PRO FAMILIA,..), ktoré sa týraným ženám snažia pomôcť, nabádajú ich k odvahe, aby prehovorili a rovnako aj ľudí, pozorovateľov, aby neboli ľahostajní. Nemalé úspechy za sebou majú, i keď ich nie je toľko, ako by si priali, ale vďaka aj za ne. Ak dokážu pomôcť čo i len jednému človeku, má to zmysel. A dúfam, že ženy, ktorých sa to týka a odvahu zatiaľ nenašli ju nájdu čím skôr, aby sa im vrátil skutočný úsmev do tváre a mohli znovu začať svoj život žiť a nie ho iba prežívať.
