Začalo to ako úplne obyčajné rande - stretli sa večer po práci, ona trochu meškala, ale kedže ju už dobre poznal, aj on prišiel o čosi neskôr. Nemalo zmysel vyčítať jej to a vlastne ani nechcel, pretože ju mal až príliš rád.
Zašli spolu na dve deci bieleho vína do podniku, ktorý už označovali za ten SVOJ, vymenili si primeranú dávku lichôtok a nežností, a keď už začali príliš vzbudzovať pozornosť, povedali si, že pôjdu k nej domov.
Nebolo to ďaleko, tak sa rozhodli pre nočnú prechádzku, ale nakoniec sa to ukázalo ako osudová chyba. Ich pokojnú chôdzu a hrkútanie nečakane vyrušil prudký škripot bŕzd, náraz a zrazu obrovské ticho. Ticho, do ktorého by sa neodvážila vkročiť ani jednoduchá hláska. On zostal ležať nehybne na zemi, vodič auta nezmyselne pokrikoval, že ich nevidel, a ako by aj mohol, keď z neho razilo ako zo starého suda a v tej panike pobehoval s fľašou slivovice v ruke. Ona cítila bezmocnosť, hnev, nenávisť. Nenávisť voči človeku, ktorý mal zrejme pocit, že to zvládne aj s dvoma promile v krvi, ale nevládala povedať nič. Jediné, čo bolo v tej chvíli pre ňu dôležité bol on. On, ktorý tam ležal meravo so smutným pohľadom v očiach a tvár mal poliatu krvou. Smrť prišla skôr, ako ju ktokoľvek z nich čakal a samota sa stala príliš hlučnou.
Ubehlo niekoľko dlhých dní a bezsenných nocí a ona stále nevedela ako bude bez neho ďalej žiť. Až sa v jednu tmavú noc prišiel rozlúčiť, poslednýkrát jej zamával a ona sa stala volnejšou. Oslobodzujúca voľnosť, ktorej predchádzala jedna nešťastná náhoda...
