Myslím, že už samotné odpustenie je v niektorých prípadoch veľmi ťažkou skúškou. Samozrejme v prípade, ak Vám niekto iba rozleje šálku kávy, poprípade nechtiac stúpne na nohu, tak to také náročné nie je. Ale keď Vás hlboko zasiahne do srdca a spôsobí bolesť, ku sile ktorej nedokážete nájsť prirovnanie ani po dlhom premýšľaní, je už odpustenie náročným orieškom. Ale nie nemožným - je to len otázkou času, kedy bolesť prebolí a vy opäť začnete normálne fungovať.
A prečo vlastne odpúšťať? Keď už pre nič iné, tak kvôli tomu, že bez smútku by sme nepoznali radosť, bez bolesti si nevážili tichú pohodu, bez plaču necítili čaro smiechu, bez nenávisti lásku a všetky tie pozitívne veci, ktoré by bez tých negatívnych boli iba obyčajnými pocitmi.
No potom sa núka otázka, či človek je schopný po odpustení aj zabudnúť. Myslím, že nech sa snaží akokoľvek a po určitej dobe na danú vec aj prestane myslieť, môže mať dojem, že zabudol. Ale akonáhle zbadá človeka alebo to, čo mu bolesť spôsobilo, tak sa mu spomienka na bolesť vráti. Aj keď ju necíti rovnako intenzívne, myšlienky mu nedovolia zabudnúť. Výnimkou sú snáď len prípady straty pamäte pri úrazoch hlavy :o) Ak už sa naučíme odpúšťať, zostáva len vyriešiť nezabudnuteľné zabudnutie. Aj napriek tomu, že som optimista, tak som presvedčená o tom, že nikto z nás nedokáže úplne zabudnúť. Stále tu však zostáva spomínaná nádej. Nádej je veľmi dôležitá a bez nej by všetky tie veci, ktoré robíme nemali zmysel, ale mnohí ľudia ju strácajú. Je to ako záhada trinástej komnaty. Nikto nevie, čo sa v nej skrýva, no každý sa ju bojí otvoriť, pretože tam môže byť niečo zlé. Ale možno je tam práve tá hľadaná nádej. Stačí nájsť ten správny kľúč.
