Podľa nepísaných pravidiel by človek mal hovoriť vždy pravdu, ale prax je taká, že títo ľudia sa vďaka svojej pravdovravnosti dokážu dostať do problémov. Počúvať pravdu nie je vždy jednoduché, a tak to dotyčnému dajú pocítiť. Síce vedia na čom u neho sú, ale v prípade kritiky by omnoho radšej počuli malé klamstvo. Povedať niekomu ako mu pruhované tričko sekne aj napriek tomu, že mu postavu ešte viac rozširuje alebo ako ste radi, že ste stretli bývalého kolegu po tak dlhej dobe, a pritom si neviete spomenúť na jeho meno. Ale je malé klamstvo skutočne len malým? V prípade, že ide o takého ,kozmetické, poznámky, tak možno áno. No niekedy aj drobná lož dokáže natoľko ovplyvniť myslenie ľudí, že môže spustiť obrovskú lavínu. A stojí za to klamať len preto, aby sme neranili city druhých? Na klamstvo sa vždy skôr, či neskôr príde, tak je lepšie v takýchto prípadoch mlčať. Čím väčšie klamstvo - tým väčší dopad, čím tvrdšia pravda - tým tvrdšia reakcia.
Snáď najťažšie to majú lekári, keď musia pacientovi oznámiť ich negatívnu diagnózu. Aj keby niekedy omnoho radšej mlčali, musia prehovoriť a pacient, ktorý tú pravdu potrebuje a zároveň chce vedieť, si v danom okamihu praje byť hluchým.
Vážime si ľudí, ktorí hovoria pravdu, ale na strane druhej sa ich snažíme umlčať. Želáme si počuť alebo povedať drobné klamstvo, pričom sa utešujeme, že to nikomu neublíži a je pre dotyčného prijateľnejšie, ale na strane druhej klamárov odsudzujeme.
Čierna alebo biela, svetlo alebo tma, deň alebo noc, pravda alebo lož. Napohľad jednoduché rozhodnutie, ktoré sa niekedy pred cieľom stáva nadmieru komplikovaným. Pridáme zopár farieb a hneď sa nám dýcha voľnejšie. Vždy máme na výber a nech už sa rozhodneme akokoľvek, je to naše rozhodnutie. V konečnom dôsledku sa nám to v rovnakej miere vráti, no nikdy by sme nemali zabúdať na silu slova - či pekne pohladí alebo kruto popáli.
