Všetko vychádzalo podľa plánu, počasie nám tiež prialo, hudba hrala v celom areály, zábava sa stupňovala každou hodinou a zdalo sa, že to bude bezchybný víkend. Zrazu kúsok od nás odpadol muž. Muž, ktorého sme poznali len z videnia, ale počas tohto víkendu bol o niečo viac jedným z nás. Všetci sme zmĺkli, hudba prestala hrať a napäto sme sledovali, ako to dopadne. Záchranári podali nadľudský výkon, ale jeho srdce to vzdalo predčasne a smrť sa stala v ten deň víťazom. My sme sa neveriacky pobalili a šli domov. No chýbalo nám časť vlastného ,ja,.
Ernest Hemingway mal pravdu, keď vo svojej knihe ,Komu zvonia do hrobu, napísal: „Nikto nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše; a ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší, akoby sa stratil výbežok zeme alebo sídlo tvojich priateľov či tvoje vlastné; smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe." Nemusíte človeka poznať osobne, ani z videnia, ale ak ste svedkom jeho konca, po prehratom boji cítite určité prázdno. To prázdno v ten deň bolo v každom z nás.
Smrť je niečo, čo ma nikdy neprestane udivovať. Človek je živý a v ďalšej sekunde mŕtvy. Žiaden ohňostroj, žiadne fanfáry, nič... jednoducho mŕtvy. Nachvíľu sa zastavíme, zamyslíme, po nejakom čase otrasieme a ideme ďalej. Kým opäť zubatá nevstúpi bez zaklopania.
