Ruský prezident v rozhovore pre britský časopis „The Financial Times“ informoval verejnosť že liberálna idea už nežije (tu uvádzame oficiálny text, uverejnený na internetovej stránke Kremľa: http://www.kremlin.ru/events/president/news/60836). Po objavení zmätených komentárov v mediach, bol vynútený upresniť, že mal na mysli len multikulturalizmus a sexuálnu promiskuitu.
Kandidát na britského premiéra s tým nesúhlasil a povedal cez časopis „The Telegraph“ približne nasledujúce: liberalizmus – to sú slobodné voľby, najviac ho ohrozuje EU, a aby ho zachrániť treba... uskutočniť Brexit (https://www.telegraph.co.uk/politics/2019/06/30/will-prove-vladimir-putin-wrong-leaving-eu-october-31/).
Zdá sa to zvláštne, že svetoví lídri, rozhodujúci osud ľudstva, majú dosť divné predstavy o jednom z hlavných smerov verejnej politickej, ekonomickej a humanitárnej myšlienky. Nie sú odborníci, ale mali by mať poradcov, schopných skorigovať ich myšlienky. Ak sa však pozrieme bližšie, uvidíme, že tento koncept je veľmi mnohostranný a ponecháva priestor na odlišné interpretácie.
Koncom 17. st. John Locke (angl. John Locke; 1632 – 1704) prekvapil súčasníkov odhalením, že každý človek ma právo na život, na osobnú, intelektuálnu a ekonomickú slobodu a na majetok („The Second Treatise of Civil Government“, 1690). Vtedy taká idea vôbec nebola banálnou. Neskôr sa stala základom liberalizmu: človek a jeho pravá vždy majú prioritu, štát existuje iba na to, aby ich zabezpečoval a zachraňoval.
Postupné sa vytvorila ekonomická koncepcia liberalizmu: slobodný, samoregulačný trh, nízke dane, minimálna účasť štátu na hospodárskom živote. Potom to bolo doplnené sociálnym komponentom: sloboda pre silných, ochrana pre slabých. To znamenalo uznanie prirodzených práv aj chudobných vrstiev obyvateľstva (je charakteristické že Locke si nemysleli, že by mohli mať akékoľvek práva).
Pôvodne liberalizmus vôbec nenavrhoval demokraciu. Navyše, dve tieto myšlienky boli v konflikte. Demokracia znamená proces formovania moci na základe väčšiny všetkých ľudí, vrátane chudobných. Z pohľadu vtedajších liberálov, diktatúra chudobných predstavovala hrozbu pre súkromné vlastníctvo a záruky individuálnej slobody. Len v strede 19. st. Alexis de Tocqueville (fr. Alexis-Charles-Henri Clérel, comte de Tocqueville; 1805 - 1859) ukázal na možnosť koexistencie demokracie a liberalizmu („De la démocratie en Amérique“, 1835 a 1840, alebo „Demokracie v Americe“, 2018).
No až do teraz sú v rámci liberalizmu trendy, ktoré popierajú účinnosť demokratických postupov a inštitúcií. Preto, keď Jonson postavil znamienko rovnosti medzi liberalizmom a voľbami, nebolo to úplné o ničom (čo sa týka EU a Brexitu, necháme to na jeho svedomí – čo bolí, o tom hovorí), ale oddanosť demokracii nie je špička liberalizmu.
So špičkami však máme problémy. Konvergencia ideí, sa prudko ukonavšia v 20. st., dosť zblížila pôvodné rôzne ideológie. Dnes je ťažké nájsť politický smer, ktorý nevyhlasuje prioritu ľudských práv a slobôd. Strany, ktoré sa opakovane menili vo vládach, dospeli k tichému konsenzusu o miere regulácii trhu a daňových opatreniach: teraz každá ďalšia rotácia vládnych strán neprináša významné zmeny v hospodárskej politike. Skoro všetci tiež uznávajú úlohu sociálneho štátu. V praktických aktivitách sa strany stali ťažko rozlíšiteľné, a v programových hodnotách dosť podobné.
Ak dodať že v USA sa liberálmi nazývajú ľavičiarov, najmä radikálnych, a v Európe - pravých, môžeme pochopiť, prečo aj svetovým lídrom je ťažko presne definovať tento pojem.
V takýchto podmienkach sa dostávajú do popredia dôležité, ale nie základné (v zmysle obsahu) rozdiely. Reálna diskusia sa koná okolo problémov migrantov, rodiny, vzťahov medzi pohlaviami atď. Z hľadiska teórie nie je žiadna z týchto tém špecifická pre príslušnosť k liberálnej alebo inej ideológii. V praxi však, v neprítomnosti ostrých rozporov v ekonomickej sfére, umožňujú lepšie rozlišovať stranícke postoje.
Putin dal pozor na multikulturalizmus a sexuálnu rozmanitosť. Nemôžeme povedať že to vôbec nie je spojené s liberalizmom, ale nepatrí do jeho základných hodnôt. Medzi liberálmi sú ľudia, majúci rôzne postoje k týmto javom. Okrem toho nie je fakt že vidíme „smrť“ aj takýchto ideí – multikulturalizmus v niektorých krajinách stal realitou, hoci nie všetkým sa to páči. Nepozorujeme aj pád záujmu k sexuálnej slobode a diverzite. Chceme to alebo nie, je to časť súčasného života.
Reálny problém liberalizmu je v tom, že stráca svoju tvár, nie príliš vyniká medzi inými ideologickými a politickými trendmi. To isté sa však dá povedať o zvyšku: farby ideového spektra sa čoraz viac miešajú na politickej palete.
Znamená to že už nežije? Na to je možne pozrieť aj opačne: liberalizmus ovplyvnil všetky politické smery, mnoho z jeho hodnôt sa stali takmer univerzálnymi. Môže byť že takto splnil svoju historickú misiu a dosiahol úspech, akého aj nečakali jeho zakladatelia.
