Ukrajinské diecézy veľa storočí boli súčasťou Ruskej pravoslávnej cirkvi (RPC). To nejaký čas trvalo aj keď sa Ukrajina stala nezávislou. Ak sa vzťahy medzi oboma krajinami zhoršili, táto situácia prestala vyhovovať Kyjevu. Časť ukrajinského duchovenstva a farností oznámila svoje odstúpenie od RPC, druhá časť zachovala lojalitu Moskve. De facto došlo k rozdeleniu, ktoré de jure nebolo uznane ani RPC ani inými pravoslávnymi cirkvami.
Treba povedať, že rozvod nebol pokojný. Konali sa násilné zhabania chrámov, kláštorov a majetku, strety medzi priaznivcami jednej a druhej strany. RPC vyhlásila „anathému“ (v starovekom gréčtine ἀνάθεμα - exkomunikácia, vylúčenie) prímasovi samozvanej Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Kyjevského patriarchátu (UPC) Filaretovi, ale on sám a jeho podporovatelia to úplne ignorovali. Takáto situácia sa zachraňovala až doteraz.
Čo vlastne sa zmenilo? UPC požiadala autokefáliu (v starovekom gréčtine αὐτοκεφαλία – samostatnosť) a Konštantinopolský patriarcha Varfolomej začal postup na jej udelenie. To znamená že UPC môže sa oddeliť od RPC aj de jure.
Podľa tradície a početných cirkevných a sekulárnych dokumentov v pravoslávnom náboženstve Konštantinopolský patriarcha je „prvý medzi rovnými“ prímasmi národných a lokálnych cirkví, preto sa volá aj Ekumenický (vesmírny). Ale nemá také právomoci ako Pápež pre katolíkov. Národné a lokálne cirkvi sú úplne nezávislý, a keď vznikajú všeobecné alebo bilaterálne problémy, ich rokujú na zhromaždeniach hierarchov.
Preto RPC hneď uviedla že Konštantinopolský patriarcha nemá právo samostatné vyriešiť takúto otázku. Toto bolo neopatrené vyhlásenie – autokefália Moskovského patriarchátu vznikla v 16. st. práve na základe vlastného rozhodnutia vtedajšieho Konštantinopolského prímasa.
Pravoslávna cirkev už skúšala vyrobiť presný poriadok udelenia autokefálie, ale kvôli rozporom sa to nepodarilo. Takže postup zostáva nevyriešený, čo otvára možnosť rôznych interpretácií. Ak Ekumenický patriarcha sa nejak vyjadrí, pravdepodobne to bude definitívne pre väčšinu národných a lokálnych cirkví.
Ale nie je to pre všetkých. Ide o to, že RPC už dlhodobo neuznáva nadriadenosť Konštantinopolského prímasa. Podľa koncepcie „Moskva je tretí Rím a štvrtý už nebude“ (o tom: https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/484451/eurazia.html), prioritu ešte od stredoveku má Moskovský patriarcha. Najstaršie patriarcháty ako Antioch, Jeruzalem, Konštantínopol v súčasnom svete nemajú na svojich teritóriách ani veľa veriacich ani vážny vplyv. V tom zmysle RPC sa hodnotí oveľa vyše a pozerá na staré blízkovýchodné cirkvi ako na tradičný ale skoro dekoratívny atribút.
Avšak tento „atribút“ teraz môže urobiť Moskve obrovský problém. Autokefália, predpokladá nielen legitímnu možnosť samostatne voliť a menovať hierarchov, ale aj exkluzívne právo vykonávať náboženské aktivity na svojom kanonickom území. Inak povedané, Moskovský patriarchát úplne stratí vplyv v Ukrajine.
Je ťažké si predstaviť, že RPC to rozhodnutie odsúhlasí. Určite bude protestovať a požadovať zhromaždenie koncilu pravoslávnych biskupov. Ale nie je jasné kto z 15 existujúcich dnes autokefálnych cirkví ju v tom podporí. RPC medzi nimi je teraz najväčšia, spája v sebe až 100 miliónov veriacich – viac ako všetky ostatné spolu (je potrebné poznamenať, že podobné výpočty môžu byť veľmi nepresné aj subjektívne). Ale tento počet zahŕňa aj Ukrajincov. Ak odídu, bilancia sa výrazne zmení, čo RPC vôbec nechce akceptovať.
V terajších geopolitických podmienkach konflikt vyzerá byť nevyriešiteľný. Vo svetovej pravoslávnej cirkvi dozrieva roztržka, ohrozujúca jej celistvosť aj budúcnosť. Dobre vieme z histórie aké dlhodobé a nezmieriteľné môžu byť religiózne konfrontácie.
14 septembra 2018. Svätá synoda RPC (jej najvyšší organ) vyhlásila, že úplne preruší vzťahy s Konštantinopolským patriarchom, ak nezostaví proces udeľovania nezávislosti UPC (http://www.patriarchia.ru/db/text/5268282.html), v ktorom vidí ohrozenie pre celosvetové pravoslávie. V skutočnosti ide o ultimátum, po ktorom nasleduje reálne rozdelenie.
Kresťanstvo prežilo veľa rozkolov, väčšina z nich bola spojená s obsahom náboženstva, s rozdielmi v rituáloch a ďalšími religióznymi dôvodmi. Tentoraz ide o čisté politické príčiny, o boje za vplyv a majetok (RPC a UPC majú dosť veľké bohatstva). Je možné ľutovať veriacich, ktorí si budú musieť vybrať cirkev nie na základe náboženských názorov ale iba kvôli politickým preferenciám.
V Rusku a v Ukrajine je cirkev oddelená od štátu. Ale za rozkolom sú jasne viditeľné pravé štátne záujmy. Nie je prekvapivé že postup k autokefálii vyhlásil... ukrajinský prezident Petro Porošenko, ktorého by sa taká otázka vôbec nemala týkať. Aj v Moskve sa úradníci vyjadrujú do vnútorných cirkevných záležitostí. Konečne je skoro neuveriteľné že Konštantinopolský patriarcha urobil takíto dôležitý krok, zamračujúci vzťahy s Moskvou, bez súhlasu tureckého prezidenta Recepa Erdoğana. Tak vidíme že náboženstvo je posledné čo trápi strany konfliktu.
Bohužiaľ že kresťanská viera, ktorá by mala spojovať ľudí nad rámcami národov a štátov, sa stáva nástrojom na ich oddelenie a šírenie rozporu. Žiaľ aj to že štáty a ich lídri si do takej miery nevážia kresťanstvo, že ho dali do služby márnym svetským záujmom. V tomto prípade iba tu vidím ohrozenie pre dobré meno celosvetového pravoslávia.
