Niečo o poznaní, ktoré je možné iba porovnávaním

Písmo: A- | A+

Jeden mudrc povedal: „Všetko poznávame porovnávaním“. A možno aj nie jeden. Tieto slová sú pripisované rôznym autorom z rôznych krajín a epoch.

Podľa niektorých zdrojov to tvrdil René Descartes, známy aj ako Cartesius (1596.-1650.), podľa iných Friedrich Nietzsche (1844.-1900.). Nikto ich však priamo necituje a neodkazuje na konkrétne diela. Aj ja som to hľadal v ich prácach, no nepodarilo sa mi nájsť takú formuláciu.

Ale ešte skoršie to určite napísal slávny Leon Battista Alberti (1404.-1472.). V roku 1435. v traktáte „De pictura“ („O maliarstve“) poznamenal: „Všetko je známe porovnaním“ („Thus all things are known by comparison“. - Alberti, Leon Battista. „On Painting“. Translated by John R. Spencer, 1956).

Alberti vytvoril svoje delo v latinčine. Bohužiaľ, nemám originál k dispozícii, preto citujem z anglického prekladu. Ale táto veta je taká dokonalá a správna, ako keby si sama žiada o to, aby znela v latinčine - niečo ako: „Omnia igitur comparatione cognoscuntur. Naozaj to pripomína lapidárne a priestorné formulácie starovekých filozofov, ktorým stačilo len pár slov aby vysvetlili podstatu komplikovaných javov.

Je zaujímavé že asi základný zákon poznania sme dostali z... teórie umenia. Však Alberti písal viac o geometrii a optike, ako o len umeleckých problémoch. Okrem toho, umenie je tiež osobitná forma poznania, vyznačujúca sa zložitosťou. 

Pôvod tohto aforizmu (od starogréc. ἀφορισμός – „stručný výrok“) nám nebráni v jeho častom používaní. Túto myšlienku považujeme za samozrejmosť alebo banalitu a málo premýšľame o jej hlbokom význame. Určuje, že nemôžeme nič poznať inak, ako cez porovnávané s inými predmetmi a javmi. 

Ako to pôsobí? Aby sa dalo hovoriť o procese poznania, najprv musí byť jeho subjekt - živá bytosť alebo umelá inteligencia (už musíme predpokladať aj takúto možnosť), poznajúca vonkajší svet alebo samu seba. 

Keď taký subjekt zistí niečo nové, hneď reflexívne (automaticky) hľadá analógie v predchádzajúcej skúsenosti (najmä v prístupných informačných zdrojoch) alebo v genetických (predinštalovaných) programoch. Ak nájde niečo najbližšie, definuje rozdiely a tak si uloží nové vedomosti – v porovnaní s tým, čo už vedel.

Čo sa stane ak nič podobné nenájde? Minimálne nastane seriózny problém. Keď nemáme žiadny materiál na porovnanie – nezvládneme zistiť podstatu objektu. V podobných prípadoch počítač nekonečne opakuje jemu známe varianty a nakoniec „zamrzne“, ľudský mozog robí chyby a ponuka nesprávne (falošné) analógie.

Počas druhej svetovej vojny obyvatelia primitívnej periférie videli u amerických a japonských pilotov, pristávavších na ostrovoch Melanézie, veľa predmetov, ktorých účel a pôvod boli pre nich úplne nepochopiteľné. Niektoré z tých vecí, napríklad konzervy, boli aj užitočné. Prišli na to, že toto im posielajú duchovia predkov.

No vojna sa skončila a lietadlá už nepristávali. Tak vznikol tzv. „kult nákladu“ (cargo cult). Tuzemci stavali z dreva modely lietadiel a modlili sa k nim, aby opäť priniesli náklad (Inglis, Judy. «Cargo Cults: The Problem of Explanation», Oceania vol. xxvii no. 4, 1957.). „Cargo kult“ niekde existuje až doteraz. To jasne ukazuje, ako je pre ľudí ťažké správne pochopiť to, čo vôbec nevyzerá ako niečo známe.

Ako sa hovorí, americkí indiáni ani nevideli lode Kolumba, preto že ich vedomie odmietlo vnímať to, čo podľa neho nemohlo existovať. Samozrejme, rozvinutejší mozog moderného vzdelaného človeka je lepšie pripravený na vnímanie nových javov. Nemôžeme však vylúčiť, že niekde (napríklad vo vesmíre) existuje niečo také nadštandardné, že ľudské vedomie to nezvládne nielen pochopiť, ale aj vidieť... 

Na šťastie, veľmi zriedkavo sa dá stretnúť s niečím, čo nemá žiadne analógie ani v osobnej skúsenosti, ani v existujúcich informačných zdrojoch. Spravidla stačí, aby subjekt poznania našiel vhodný zdroj vedomostí a tak doplnil svoje skúsenosti, aby s nimi porovnával nový jav.

Kým ide o obyčajný život, stačí aj porovnanie na úrovni vnímania. Takže aj v umeleckom porovnávaní, o ktorom vlastne písal Alberti: hovoril iba o tom, že jeden predmet je väčší, druhý menší. Ale v prípade vedeckého poznania potrebujeme presnejšie údaje. Na to slúži meranie

Meranie dovoľuje ukazovať rozdiely medzi objektami v matematickej forme. Tvrdíme nielen, že jeden predmet je väčší ako druhý, ale poznávame nakoľko je väčší. A dostávame možnosť aby sme porovnávali ten predmet s akýmikoľvek inými ani na neho nepozerajúc. Toto odľahčuje poznanie a rozširuje jeho hranice.

Na meranie potrebujeme meradlá. Nami používané meradla je možné rozdeliť do dvoch skupín. Prvá má v základe nejaké prírodné javy. Rok je jeden obrat Zemi okolo Slnka, deň – jej jedno otočenie okolo svojej osi. Ale keď to delíme na menšie časti (hodiny, minúty atď.), tieto už sú iba konvenčné jednotky: sme len dohodnutí že deň obsahuje 24 hodín – môžeme sa však dohodnúť inak a bude mať 20 alebo 25, ale nestane sa od toho ani kratším, ani dlhším.

Meradlá druhej skupiny sú konvenčné od začiatku. Meter alebo kilo sú vymyslené ľuďmi a nemajú v základe žiadne prírodné javy.

Merania nie sú atribútom prírody. Uskutočňuje ich výskumník, pozorovateľ. Kameň, kým ho nikto nezvážil, nemá váhu. Strom, kým ho nikto nezmeral, nemá výšku. Prinášame miery do prírody pre naše vlastné účely. 

Častou chybou je zmiešanie prírodných javov s výsledkami ich meraní. Sme tak zvyknutý, že sa neustále zaoberáme rôznymi dimenziami, že začíname ich výsledky brať ako samotnú realitu.

To sa dá vidieť na príklade času, ktorý niektorí vedci považujú ako samostatný prírodný proces alebo jav. Ale čas je len metóda merania trvania a postupnosti (následnosti) procesov a udalostí. Meranie je funkcia vedomia, preto pojem „čas“ ani nemôže mať žiadny objektívny (prirodzený) obsah (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/530114/nieco-o-case.html). 

Výsledky meraní sú informáciou. Ale aj informáciu je možné zmerať - je zložená z vlastných elementárnych čiastočiek – bitov. Bit je jej minimálny možný počet: áno/nie, 1/0. To znamená len, že nejaký údaj je prítomný, alebo ho vôbec nemáme. Aj komplikovanejšia informácia môže byť prezentovaná ako súhrn bitov, ako sa to deje nielen v počítačoch, ale aj v mozgu.

Porovnávať môžeme výlučne informácie. Naše vedomie odráža okolitý svet iba v tejto forme (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/543516/nieco-o-poznani-alebo-svet-z-hladiska-schrodingerovej-macky.html). Aj keď nejde o merania, keď máme iba vizuálne, sluchové alebo hmatové dojmy, tieto tiež vnímame len ako informácie. Preto môžeme tvrdiť že poznanie je porovnávaním informácií.

Niekedy hovoria o komparatistike ako špeciálnej porovnávacej vede alebo špecifickom odbore či výskumnej špecializácie, ktorá pracuje metódou porovnávania čiže komparácie. Ale to sa mi nezdá úplne presné.

Niektorí autori považujú porovnávanie iba za jednu z metód poznania a ju stavajú medzi iné, ako to: prípadový (tematickí), experimentálny, štatistickí atď. (napríklad: Collier, David. The Comparative Method. In Ada W. Finifter, ed. Political Sciences: The State of the Discipline II. 1993.). Podľa mňa je jednoduché vidieť, že tieto metódy sú tiež založené na meraniach a iných porovnaniach, kvôli čomu komparácia by nemala byť s nimi na jednom stupni.

Celá veda, celé poznanie je komparáciou. Iné metódy sú v jej vnútri, nie vedľa nej. Poznávať znamená porovnávať – príroda nám na to nedala iné prostriedky. 

Skryť Zatvoriť reklamu