Preto má zmysel sa vrátiť na prehlaď konceptov a prístupov k tomu javu, ktorý už storočia je medzi hlavnými hodnotami ľudstva.
V podstate je to o stave človeka (skupiny, spoločnosti), v ktorom jeho myslenie a správanie je určené iba vnútornými stimulmi, bez cudzieho vplyvu. Ako uvidíme ďalej, v živote ten stav je asi nedosiahnuteľný. Niektorí autori, s ktorými súhlasím, ponúkajú ho menovať „voľnosť“, - na rozdiel od „slobody“, vždy ovplyvnenej vonkajšími (a nielen) okolnosťami a obmedzenej sociálnymi požiadavkami.
Tieto pojmy v bežnej reči sa často používajú ako synonymá. Ale v záujme vedeckej presnosti má zmysel rozlišovať imaginárnu, absolútnu, ideálnu formu tohto javu (voľnosť) a jej praktické stelesnenie (slobodu). Závislosť medzi nimi môže byť predstavovaná vo forme vzorca: V - (Vp. + Ob.) = S, kde V je „voľnosť“, S – „sloboda“, Vp. – „vplyvy“, Ob. – „obmedzenia“).
Už z toho je jasné, prečo, definujúc slobodu, rôzni autori sa obyčajne ponáhľajú vyhlásiť, že nie je možnosťou robiť všetko, čo napadne, že je spojená so zodpovednosťou a prísne ohraničená sociálnymi normami a pravidlami. Okrem toho, aj naše vlastné, vnútorné túžby, potreby, motívy a samotné akcie sú najmä produktom výchovy, vzdelávania a interakcií so spoločnosťou – takže eliminovať vonkajšie vplyvy je dosť ťažké.
Preto sa ľudia vždy snažili nájsť kritériá, podľa ktorých by potrebovali dobrovoľne (vedomé) limitovať svoje správanie a pritom by zostali relatívne slobodní, alebo aspoň takto sa cítili. Nie všetkým sa to dobré darilo.
„Deklarácia ľudských a občianskych práv“ („Déclaration des Droits de l'Homme et du Citoyen“), ktorú prijalo francúzske Ústavodarné národné zhromaždenie (Assemblée nationale constituante) v roku 1789., a ktorá je platná až do teraz, obsahuje článok 4: „Sloboda spočíva v možnosti robiť čokoľvek, čo nepoškodzuje ostatných...“ (Article 4: „La liberté consiste à pouvoir faire tout ce qui ne nuit pas à autrui...“). Keď dobre porozmýšľame, pochopíme že nie je už tak veľa vecí, ktoré by vôbec nikomu neuškodili a nikoho nepodráždili. Inak povedané, podľa tohto princípu nemôžeme robiť skoro nič.
Vynikajúci nemecký filozof Friedrich Schelling, (Friedrich Wilhelm Joseph Schelling, 1775.- 1854.), veľmi populárny v 19 st., tvrdil že sloboda je voľný výber na základe rozlišovania medzi dobrom a zlom («Philosophische Untersuchungen über das Wesen der menschlichen Freiheit und die damit zusammenhängenden Gegenstände» 1809.). Určite, možnosť výberu je povinný atribút slobody. No predstavy o dobrom a zlom sa veľmi líšia pre rôznych ľudí: to, čo je dobré pre mňa môže byť zlým pre vás, a nájsť nejaké objektívne kritériá nie vždy je jednoduché.
Georg Hegel (Georg Wilhelm Friedrich Hegel, 1770.- 1831.) ponímal slobodu ako pochopenú nevyhnutnosť („die Einsicht in die Notwendigkeit“. – „Wissenschaft der Logik“, 1816.). Podľa toho, keď rozumieme potrebe obmedziť našu voľnosť, vedome s tým súhlasíme a zároveň zostávame slobodní. Tu však vyvstáva otázka: ak otrok chápe, že sa nemôže oslobodiť, robí ho to voľným? Asi nie je to úplne tak.
Z hľadiska právnikov, sloboda znamená možnosť robiť všetko, čo nie je zabránené zákonom. Ale každý zákaz ju očividne limituje, a všetci spolu tvoria pre ňu veľmi úzky priestor. Okrem toho existuje morálka, tiež prísne určujúca normy a pravidlá pre oblasti života, ktoré nie sú upravené zákonmi.
Je charakteristické že, definujúc slobodu, najlepšie mysle ľudstva sa sústreďovali nie na to, čo tá umožňuje, ale na to, čo nedovoľuje, čo by nemal robiť „slobodný“ človek. Stáva sa to doslova od začiatku času: aj z desiatich biblických prikázaní (Desatoro, starogréc. δέκα λόγοι), osem naznačuje, ako by sa ľudia nemali správať (Ex. 20,2-17; Dt. 5,6-21). Popisovali viac neslobodu a nie naozajstnú voľnosť...
Ale dá sa to pochopiť. Žijeme v spoločnosti, ktorá je objektívne zaujímaná o stabilitu, vnútorný mier a bezpečnosť, a na to potrebujeme, aby správanie ľudí okolo nás bolo aspoň predvídateľné. Toto nedosiahneme, keď každý bude robiť všetko, čo ho napadne. Preto vytvárame normy a pravidlá spoločného života, nevyhnutné obsahujúce početné zákazy a obmedzenia.
Vladimir Lenin (Владимир Ильич Ленин (Ulianov), 1870.- 1924.) konštatoval: nemôžete žiť v spoločnosti a byť od nej slobodným («Жить в обществе и быть свободным от общества нельзя...» - «Партийная организация и партийная литература», «Новая жизнь», № 12, 13 сентября 1905.). Hoci teraz ho vinia že už vtedy vytváral základy totalitarizmu, vlastne len opakoval dominantný postoj svetovej filozofickej a právnickej myšlienky (najmä Desatoro!).
Aj žijúc na samote, sa nedá vylúčiť vonkajšie vplyvy. Na zdôraznenie takmer všetky náboženstvá ukazujú na nepretržitú božskú kontrolu nad každou osobou. Biblický Onan s najväčšou pravdepodobnosťou bol sám, keď páchal svoj hriech, ale to ho nezachránilo pred trestom (Gn. 38, 1-10).
Dnes moderné technológie úspešne nahradili (alebo doplnili) božský dohľad (https://www.noveslovo.sk/c/Sagrenova_koza_sukromia). Sú schopné nielen nám nanucovať modely správania, vyhovujúce vládnym orgánom a korporáciám, ale tiež kontrolovať, ako to spĺňame. Nútene prichádzame k záveru, že nemôžeme byť voľní nikde a nikdy.
Avšak ľudia majú podivnú schopnosť – adaptovať cudzie nápady, ich internalizovať (od lat. interior - „vnútorní“) až do takej miery, že už ich nerozlišujú od svojich vlastných ašpirácií. Preto sú si úprimné istí, že správajú voľne, na základe osobných myšlienok a emócií. Ten proces adaptácie sa obyčajne nazýva „socializácia“ osobnosti. Je jedným z predpokladov pre existenciu ľudskej spoločnosti. Zároveň však objektívne ohraničuje voľnosť jednotlivca, no vytvoria v ňom subjektívny pocit slobody.
Tak čo – sloboda je iba ilúzia? Nie je to úplne tak. Ak je voľnosť pre nás nedosiahnuteľná, potom je možná relatívna sloboda - od niečoho určitého.
Slobodný človek je ten, ktorý nie je otrok a nie je vo väzení – tento výraz poznáme zo staroveku. Môžeme byť slobodní od povinností alebo záväzkov, od ekonomického alebo politického útlaku atď. V tomto zmysle sa sloboda chápe ako absencia určitých ohraničení alebo nepríjemných vplyvov.
Takže môžeme dospieť k zvláštnemu záveru: koncept slobody nemá vôbec žiadny pozitívny obsah. Je to stále len absencia niečoho. Sloboda prejavu je absencia cenzúry, sloboda pohybu – absencia kordónov na cestách, sloboda sa združovať – absencia zákazov na sústredenia a vytváranie spolkov, spoločností atď., sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery – absencia diskriminácie z týchto dôvodov. Ako vidíme, dalo by sa vyložiť Druhý oddiel Ústavy SR „Základné ľudské práva a slobody“ vôbec nepoužívajúc pojem „sloboda“ – a to bez toho, aby bol dotknutý obsah.
Avšak sme zvyknutý na tento koncept, prikladáme mu veľký význam, vyslovujeme ho s pátosom, akoby sme hovorili o niečom svätom. Preto si nemyslím že sa od neho zbavíme. Ale je lepšie si uvedomiť, že boj za slobodu nemôže byť ničím iným ako bojom proti určitých obmedzení alebo útlakov.
Keď chceme dosiahnuť väčšiu slobodu, musíme sa opýtať: od akého konkrétne jarma sa snažíme uvoľniť? Môžeme znižovať počet a intenzitu škodlivých dosahov, no nepodarí sa dostať absolútnu nezávislosť od všetkých ľudských pôsobení. Inak povedané – voľnosť je len nesplniteľný sen.
