Niečo o virtuálnej realite, sušených kaktusoch, levitácii a o Matrixe, v ktorom asi žijeme

Písmo: A- | A+

Ako sme už hovorili, realita nášho sveta sa niektorým vedcom zdá pochybnou (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/532400/nieco-o-vsetkom.html). Avšak sú medzi nami ľudia, pre ktorých je aj táto neistá skutočnosť zbytočné reálna

  1.  

    Začiatkom 60. rokov 20. st. americký maliar Myron Krueger (http://dada.compart-bremen.de/item/agent/527) ako prvý použil pojem „virtuálna realita“ (virtual reality) ako názov obrazu sveta, umelo stvoreného technickými prostriedkami. 

    Trochu neskoršie slávny poľský spisovateľ a filozof Stanisław Lem (1921.-2006.) navrhol vytvorenie umelej reality, ktorá by sa pre v nej žijúce bytosti nijako nelíšila od skutočnej, ale dodržiavala by iné zákony („Summa Technologiae“, 1964.).

    Lemov návrh mal základy ešte pred érou počítačov. Za to musíme poďakovať kinu, ktoré nám ukazuje život, podobný nášmu bežnému, ale zároveň aj odlišný. Vývoj udalostí na plátne často porušuje obvyklé normy prírodných a sociálnych procesov, špeciálne efekty prideľujú filmovým postávam superschopnosti.

    Pokrok technológií však posunul aj filmy na novú úroveň. Ak pre „Čeľuste“ („Jaws“, 1975.) vytvorili obrovského gumového mechanického žraloka, potom oveľa realistickejšie dinosaury „Jurského parku“ („Jurassic Park“, 1993.) už nemali vôbec materiálne stvárnenie – boli 100-percentne virtuálne.

    Ale aj horliví filmoví fanúšikovia sa ani neskúšajú zúčastniť v tom, čo sa deje na plátne. Na rozdiel od toho, počítačové hry poskytujú možnosť nielen uvidieť inú realitu, no aj sa v nej zúčastniť – do istej miery v nej žiť. Nie je náhoda, že časť takých hier je vytvorená na základe populárnych filmov, aby kompenzovali divákom ich nedobrovoľnú pasivitu pri sledovaní originálu. 

    Samozrejme, čím realistickejšie vyzerajú obrazy (imitácie, simulácie) obyvateľov umelého sveta a ich prostredia, tým sú silnejšie a bohatšie pocity hráča. Musíme však poznamenať, že pseudorealita počítačových hier je často ponurá a plná príšer, katastrof, vojen a násilia. Nie je to miesto, kde by každý chcel žiť.

    To neodrádza celé spoločenstvo tzv. gamerov. Pre týchto hra už nie je iba hra, ale je dôležitá časť ich života, v niektorých prípadoch – aj skoro celý život. Umelá realita, v ktorej môžu riadiť kráľovstvá a armády, budovať a ničiť miesta a ríše, mať nadprirodzené sily a schopnosti je pre nich oveľa atraktívnejšia ako obvyklá „šedá“ a nudná skutočnosť.

    To isté sa deje aj na sociálnych sieťach, kde každý vie byť krásny a zaujímavý, cítiť dopyt pre seba, môže mať viacerých „priateľov“, tiež čiastočne virtuálnych. To vytvorí určitý „kvázi život“, ktorý je schopný doplniť alebo aj nahradiť každodennú rutinu.

    Okrem hier a internetu, sa počítačové imitácie využívajú v niektorých odvetviach výroby, umenia a vzdelávania. Napríklad, bez trenažérov s rozvinutými prvkami umelej reality, imitujúcich lety, je dnes nepredstaviteľný výcvik pilotov.

    Virtuálny svet je vytvorený ľuďmi, ale ma na nich veľký spätný vplyv. Niektorí psychológovia a psychiatri vidia v nadmernom nadšení gamerov a fanúšikov sociálnych sietí poruchu vedomia alebo závislosť, podobnú drogovej (tzv. gaming disorder). Od roku 2022. bude toto oficiálne uznané v medzinárodnom zozname chorôb, schválenom WHO (ICD-11) - https://www.who.int/classifications/classification-of-diseases), hoci ďaleko nie všetci odborníci zdieľajú toto hodnotenie. 

    Tiež hlboko pochybujem o správnosti tohto kroku. Medicína sa neustále snaží rozširovať svoj vplyv a označuje za choroby také stavy, ktoré sa predtým považovali za bežné alebo za individuálne vlastnosti človeka (tzv. medikalizácia života: https://program2.blog.pravda.sk/2020/10/03/uzemie-slobodne-od-mediciny/).

    Túžba ísť za hranice každodennej skutočnosti je len taká osobitná vlastnosť, ktorá je príliš rozšírená na to, aby sme na ňu pozerali ako na odchýlku od normy. Každý, komu je inherentná, hľadá svoje vlastné východisko z bežnej reality - a je ich aspoň ešte niekoľko okrem filmov, internetu a počítačových hier.

    2.

    Vyššie spomenutý Lem v románe „Futurologický kongres“ („Kongres futurologiczny. Ze wspomnień Ijona Tichego“ 1971.) ukázal ďalšiu z nich. Popísal svet, v ktorom je život všetkých obyvateľov založený na konzumácii psychedelíckých prostriedkov.

    Psychedeliká (od starogréc. Ψυχή - „duša“, „vedomie“ a δῆλος - „jasné“, „zrejmé“) - trieda psychoaktívnych látok a iných vplyvov, pôsobiacich na vedomie, vnímanie a emocionálny stav. Ich používanie je zdokumentované už od čias Aztékov, ktorí si dávali mezkalín (vo forme sušených kaktusov peyotl (peyot) alebo Lophophora williamsii) a psilocybín (vo forme húb Psilocybe cubensis).

    Asi aj naši oveľa dávnejší predkovia konzumovali podobné veci, aby sa cítili byť mocnejšími než mamuty alebo šabľozubé tigre. No dnes vyššie nazvané rastliny a na nich založené prípravky sú vo viacerých krajinách klasifikované ako narkotiká a zakázané k voľnému šíreniu.

    Spoločnosť začala odsudzovať užívanie podobných látok iba na začiatku 20. st. Až do vtedy bol kokaín populárnym liekom na bolesť zubov aj pre deti (https://vk.com/wall-189179245_234?form=MY01SV&OCID=MY01SV). Ópiovú tinktúru na baze alkoholu - laudanum (od lat. laudare - „chváliť“) – mali skoro v každej domácnosti ako takmer univerzálny liek. Ľudia aj vtedy vedeli, že nadmerné užívanie týchto prípravkov im môže uškodiť, ale vedeli to isté aj o alkohole a tabaku a nechápali, aký je medzi nimi rozdiel.

    Nie je divné, že mnoho mysliteľov minulých rokov nielenže bralo psychedeliká, ale aj teoreticky odôvodňovalo ich úlohu v rozvoje ľudského vedomia (https://highexistence.com/hidden-psychedelic-influence-philosophy-plato-nietzsche-psychonauts-thoughts/). Videli v nich aj vstup do inej reality. Lem však priniesol túto myšlienku až do bodu absurdity – aby zdôraznil problémy, z nej vyplývajúce.

    V skutočnosti spĺňame svoje činnosti pomocou technických prostriedkov a zariadení. Vo svete, nakreslenom Lemom, ak potrebujete vyjsť na vysoké poschodie, na úpätí schodiska si môžete dať tabletku a dostanete pocit, že hladko stúpate v luxusnom výťahu so zrkadlami a bronzovými šperkami, hoci naozaj pôjdete pešo po špinavých schodoch. Alebo, keď budete niekam cestovať, vyberiete si pilulku, vďaka ktorej (v závislosti od jej ceny) pocítite, že idete bicyklom, autobusom, alebo Rolls Roycom. Ale de facto vo všetkých prípadoch budete chodiť pešo.

    To je ekonomicky opodstatnené: je jednoduchšie a lacnejšie vyrábať tablety ako autá alebo výťahy. Okrem toho, kupujeme si autá pre komfort a slobodu pohybu, a keď to cítime aj tak, asi ich vôbec nepotrebujeme... No hlavne, tu je obrovská autorská irónia, až výsmech tým, ktorí chcú praktické možnosti nahradiť ilúziami a vnemami. 

    V tom Lemovom svete v rozhlase často znie slogan: „Pilula na pilulu - riekol svätý Ellula" („Piguł na piguł - mówił święty Iguł”). Záhadný „svätý“ – tu sa myslí známy francúzsky filozof Jacques Ellul (1912.-1994.), ktorý bol proti výlučne technickému smeru rozvoju civilizácie a ponúkol ho doplniť pokrokom vnútorných ľudských možností, najmä silou podvedomia. Musím poznamenať, že nedával až taký veľký dôraz na psychedelické tabletky - nechajme to na svedomí Lema.

    Nadmerná technizácia nášho života, ktorá nás robí závislými na viacerých zariadeniach a zdrojoch energie, je naozaj znepokojujúca, no nie je fakt, že sa to dá nahradiť tabletkami. Našťastie (alebo nanešťastie) sme sa ešte nenaučili vyrábať pilulky, ktoré majú taký úzko zameraný psychedelický účinok.

    Nie som si istý, že je to v princípe možne. Nevýhodou existujúcich psychedelík je nepredvídateľnosť reakcie mozgu na ne. Stavy, dosiahnuté s ich pomocou, môžu byť príjemné a pokojné, ako aj desivé a nebezpečné, vyvolávajúce úzkosti a záchvaty.

    Pokiaľ však ide o peyotl, vieme, že sa až dodnes (so súhlasom úradov) používa počas masových rituálov v cirkvi Domorodého amerického náboženstva (Native American Church), ktorých účastníci údajne prežívajú rovnaké vnemy a cítia sa byť umiestnený v tej istej inej realite (https://peyoteway.org/).

    Vedci považujú za dôveryhodný ten experiment, ktorý sa dá opakovať s rovnakým výsledkom. V počítačových hrach všetci účastníci vstupujú do spoločnej virtuálnej reality a môžu sa do nej kedykoľvek vrátiť. Ak je pravda, že aj psychedelickou cestou rôzni ľudia môžu prísť do nejakého spoločného svetu, odlišného od skutočného, a sa tam mnohokrát vrátiť, to znamená, že táto naozaj vedie do alternatívnej reality... 

    3.

    Existuje však ešte jednoduchšia cesta, než psychedelická, a každý z nás ju používa denne. Žiadne tabletky, žiadne kaktusy! Stačí iba zaspať.

    To, čo vidíme v snoch, sa zároveň podobá a nepodobá na skutočnosť. Vedci študujú spánok po celé storočia, ale ešte celkom neprišli na jeho podstatu. Predpokladá sa, že týmto spôsobom naše podvedomie spracováva informácie, prijaté počas bdelosti. Kedysi sa myslelo, že vedomie počas sna nefunguje a nekontroluje obrazy, vznikajúce vo vnútri mozgu - preto veci a procesy vo sne niekedy majú takú bizarnú podobu. 

    Ale neskoršie sa zistilo, že existuje aj vedomý (lucidný) spánok. Ten pojem (Lucide droom) zaviedol holandský psychiater a spisovateľ Frederick van Eden (1860.-1932.). To je stav, v ktorom si spiaci človek uvedomuje, že vidí sen a môže do istej miery ovládať jeho obsah.

    Stephen LaBerg vo svojich výskumoch a dielach (napr. „Lucid Dreaming: The power of being aware and awake in your dreams“, 1985.) dokázal že človek môže ovplyvňovať obsah a postupnosť svojich snov. Toto nie je vrodená schopnosť - dá sa ju v sebe rozvíjať pomocou špeciálnych mentálnych techník a cvičení. Takže asi pre každého je v zásade prístupné ponorenie sa do virtuálnej mentálnej reality počas lucidného spánku.

    Ale nič som nepočul na to, že v experimentoch počas lucidného spánku rôzny ľudia videli rovnaké sny. Keď je to tak, to je len individuálny psychofyziologickí stav.

    Ten fenomén sa stal široko známym najmä kvôli tomu, že o ňom písal slávny Carlos Castañeda (1925.-1998.) v knihe „Umenie snívať“ („The Art of Dreaming“. 1993.). Bol nielen známy vedec, ale aj módny spisovateľ a guru, ktorého knihy vyšli v náklade 28 miliónov výtlačkov v 17 jazykoch.

    Je paradoxné, že Castañeda nielen nechcel propagovať koncept lucidného spánku, ale ho aj považoval za škodlivý. Podľa neho sa jeho adepti venujú sebauspokojeniu, hoci cieľom výstupu z každodennej skutočnosti ma byť poznanie pravej prírody veci a celého sveta. Mimochodom: pritom sám aktívne používal psychedeliká a odporúčal ich svojim žiakom. Avšak videl cestu tohto poznania („Way of Knowledge“) nielen v nich. 

    4.

    Asi k šíreniu podobných poznatkov ešte viac prispel Paulo Coelho, diela ktorého (kvôli ich jednoduchosti, ako si myslia kritici) dostali väčší komerčný úspech: 300 miliónov výtlačkov v 67 jazykoch. Napríklad, jeho kniha „Čarodejnica z Portobella“ („A Bruxa de Portobello“, 2006.) popisuje nielen prechody do inej reality, ale aj techniky ich splnenia. 

    Ľudia môžu utiecť z bežnej reality nielen keď sedia za počítačom, užívajú psychedeliká alebo spia. Existujú stavy, v ktorých je človek bdelý, ale vníma niečo iné, ako ostatní. Nazývajú ich tranz (od lat. transire - prekročenie hranice niečoho) alebo extáza (od starogréc. ἔκστασις – posunutie; obdiv; potešenie).

    Antický filozof Plotinus (Πλωτῖνος; 204/205. – 270.) definoval podobné stavy ako výstup zo seba aby sa spojiť s vyššou podstatou (https://vikent.ru/enc/1123/). O extatických stavoch sa dlho uvažovalo, že patria iba náboženstvám, počnúc starými šamanmi. Dnes je uznané, že môžu byť inšpirované láskou, vlastenectvom, umením atď. Dá sa ich vedome dosiahnuť aj duševným cvičením - meditáciou (od lat. meditatio - „reflexia“), ktorá môže, ale nemusí mať religiózny význam.

    Dôležitou vlastnosťou takýchto stavov je, že môžu byť masívne a prenášané z jednej osoby na iné. Tie ďalšie osoby ani nepotrebujú byť pripravené, nemusia prežívať meditácie alebo duchovné cvičenia.

    Ale tí z nich, ktorí sa na to naozaj nachystali, ktorí sa pripojili k zložitým duchovným praktikám, môžu dosiahnuť skutočne vynikajúce výsledky. Ako Budhistickí mnísi, ktorí (údajne) dokážu levitovať počas meditácie. Takíto ľudia slobodne cestujú medzi realitami, navyše sa niekedy čoraz menej vracajú do každodennej skutočnosti.

    Určite nie každý dokáže ovládnuť levitáciu, ale napríklad meditačné techniky sú úplne prístupné pre väčšinu ľudí. A sú schopné nahradiť pochybnejšie a dokonca až nebezpečné cesty k alternatívnej realite, ako psychedeliká.

    Ľudstvo stále bojuje proti drogám a narkotickej závislosti. Keby všetci vedeli, že stavy, podobné tým, ktoré sa vyskytujú po užití drog, je možné dosiahnuť dosť jednoduchými mentálnymi praktikami – a to bez žiadnej závislosti, bez rizika pre fyzické zdravie, bez nákladov na nákup škodlivých látok a bez trestných činov – asi by to zasadilo silnú ranu obchodu s drogami. 

    Preto, podľa mňa, by sa mala meditácia učiť už v škole. Je použiteľná nielen na cestovanie do inej reality, ale aj na rozvoj schopnosti sa sústrediť na hlavnú vec, dať do poriadku myšlienky, správne ohodnotiť prijaté informácie. Nech už potom každý rieši, či potrebuje ísť ďalej cestou poznania a odchádzať z bežnej skutočnosti. 

    5.

    Konštatujeme, že virtuálna realita, vrátane psychickej, ovplyvňuje určitú časť ľudstva. Ale tu nemôžeme ignorovať koncept, podľa ktorého celý náš vesmír je virtuálny – umelo vytvorený neznámymi vyššími bytosťami.

    To by znamenalo, že „žijeme“ v počítačovej simulácii, inak povedané – v Matrixe (podľa známeho filmu z roku 1999.), že všetci ľudia sú iba postavami obrovskej hry alebo experimentu, uskutočneného nejakými výskumníkmi, ktorých niektorí adepti tejto teórie považujú za našich vzdialených potomkov (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/532400/nieco-o-vsetkom.html).

    Tu je oprávnená otázka: keď sme všetci len virtuálne simulakrumy, odkiaľ pochádzajú potomkovia, vytvorivší túto simuláciu?

    Je aj problém, kvôli ktorému pôvodný autor tohto konceptu francúzsky filozof Jean Baudrillard (1929.- 2007.) odmietol spoluprácu s producentami filmu „The Matrix“. Ako poznamenal slovinský kulturológ Slavoj Žižek, message tohto filmu nespočíva vo virtualite okolitej reality, ale vo viere, že mimo nej existuje nejaká „skutočná“ realita (https://old.kinoart.ru/archive/2000/06/n6-article16).

    Z toho vyplýva, že všetko je naopak, že výstup z nám známej reality, ktorá je Matrix, to asi je vstup do pravej skutočnosti. Približne rovnako si to myslia aj niektorí najhorlivejší nasledovníci Castañedy: virtuálnou (nepravou) je naša obvyklá realita, ale táto iná, ktorú navštevujú, je pôvodná a originálna.

    Tu vzniká ďalší problém: keď sme len postavy hry/experimentu, ako sa môžeme dostať do pôvodného, pravého sveta, v ktorom žijú títo hráči/experimentátori? Videli sme, ako vo fantastických filmoch virtuálne príšery prenikajú do našich miest, ale obávam sa, že to je vedecky nezdôvodnené. 

    Ak sa nad tým zamyslíme, ukáže sa, že situácia môže byť ešte horšia, ako sa zdá.

    Počítačové hry dosiahli takej dokonalosti, že už za chvíľu ich postavy tiež budú hrať vo svojich virtuálnych počítačoch, vytvoriac ešte virtuálnejšiu umelú realitu. Aj tamojšie postavy tiež začnú svoje hry – a to sa môže opakovať veľanásobne. Virtuálna realita vnútri inej, tiež virtuálnej, ktorá je sama súčasťou ďalšej podobnej simulácie – ako ruská matrioška, hniezdna bábika, pozostávajúca z niekoľkých bábik, vnorených jedna do druhej – takým môže byť svet, ktorý poznáme... 

    Keď pripustíme, že naozaj žijeme v počítačovej simulácii, je prípustné aj predpokladať, že ju vytvorili nie bezprostredné „vyššie bytosti“, nie vzdialený potomkovia, ale simulakrumy z inej hry/experimentu.

    Ak dáme horiacu sviečku medzi dve paralelné zrkadlá, uvidíme v každom z nich reťaz jej odrazov, idúc do diaľky. Keby sme boli umiestnený v jednom z takých odrazov, asi by sme nemali priamy prístup k originálu. Nehovoriac o prípade, keď táto sviečka ani neexistuje, ale je tiež len optická ilúzia.

    Takže v rámcoch konceptu Matrixu, výstup z našej skutočnosti môže byť vstupom nie do pôvodného pravého sveta, ale do inej tiež virtuálnej reality. A nie je jasné, či to nás naozaj približuje k pochopeniu podstaty originálu.

    Nemyslím si, že tieto úvahy zastavia nadšencov virtuálnej reality. Predsa, okrem všetkého iného, ​​je to jednoducho zábavné, zaujímavé a obohacuje životnú skúsenosť o nové vnemy a dojmy. Aj keď nelevitujeme a nežujeme suché kaktusy. 

Skryť Zatvoriť reklamu