reklama

Niečo o všetkom

Žijeme v obrovskom, komplikovanom a prekrásnom svete. Ale toto všetko skutočne existuje, alebo je to len fantázia - naša vlastná, či patriaca niekomu inému?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Nemáme žiadne iné spôsoby skúmať všetko, čo je blízko alebo úplne ďaleko, okrem našich zmyslových orgánov, prenášajúcich signály do mozgu, ktorý ich transformuje do obrazov a významov. Výsledky experimentov a údaje, prijaté zo zariadení, tiež prejdú rovnakým spôsobom cez tieto orgány a mozog, ktoré nám často klamú (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/530114/nieco-o-case.html). Tak čo to je – naše všetko: reálny vesmír, alebo len myšlienky o ňom?

Samozrejme, táto otázka nie je originálna. Ešte starovekí mudrci pochopili že nemáme žiadny prístup k objektívnej realite mimo vlastného vedomia. Niektorí z nich z toho urobili veľmi radikálne závery.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Gorgias z Leontín (Γοργίας, 483.- 375. BC) tvrdil: nič nie je, a ak niečo je, nie je možné to poznať (toto vieme v oveľa neskoršej citácii Sextosa Empiricosa (Σέξτος Ἐμπειρικός; asi 200.- asi 250., Adv. Ac. VII, 65-87). Inak povedané, si myslel že žiadna objektívna realita alebo vôbec neexistuje, alebo nie sme schopní ju skúmať priamo, mimo subjektívnosti nášho vedomia. 

Gorgias bol dosť vplyvný autor, jeho diela hojne citoval Platón (Πλάτων, 428. alebo 427.- 347. BC.) a iní antickí filozofi. Na jeho idei sa nezabudlo a boli reprodukované a rozvité neskoršie.

„Myslím, teda som“(«Cogito ergo sum»). To je už stredovek, je to René Descartes, známy aj ako Cartesius, (1596. – 1650.). V latinčine ten výraz prvýkrát použil v knihe „Principia philosophiae“ (1644., 1.7.). Dáme si pozor že Cartesius, oprávnene považovaný ako jeden zo zakladateľov racionalizmu a typicky európskeho prístupu k životu, uvidel kritérium existencie nie v hmotnom svete, ale v myslení, vo vedomí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Neskoršie Johann Gottlieb Fichte (1762.- 1814.) v diele s dlhým názvom „Jasná ako slnko správa pre širokú verejnosť o samotnej podstate najnovšej filozofie: pokus prinútiť čitateľov, aby porozumeli“ („Sonnenklarer Bericht an das größere Publikum über das eigentliche Wesen der neuesten Philosophie: Ein Versuch, die Leser zum Verstehen zu zwingen“, 1801.) zaznamenal že si môžeme byť istí iba vo vlastnej existencii – všetko, čo je mimo mňa, je iba produktom môjho vedomia. 

Taký filozofický smer sa volá subjektívny idealizmus alebo solipsizmus (od lat. solus - «osamelý» и ipse - «sám») - je to doktrína a postavenie, charakterizované uznaním vlastného individuálneho vedomia ako jedinej a nepochybnej reality a negáciou objektívnej reality sveta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na prvý pohlaď to vyzerá úplne absurdné. Musíte mať veľmi vysoké sebavedomie, aby ste sa považovali za jediné stvorenie, ktorého myseľ vytvára celý svet. Zdá sa že všetko v našom živote je v rozpore s týmto konceptom.

Túto hypotézu však ponúkali nie hlúpe ľudia, majúci svoje vlastné argumenty, a nielen teoretické. Už dávno je známe že zmyslové orgány nás nie vždy správne informujú - vnímame nie presne to, na čo sa pozeráme alebo počúvame. Tak sa potvrdzujú aj moderné neurofyziologické výskumy. V každom prípade oči alebo uši nám hlásia iba menšiu časť informácie o pozorovaných javoch - väčšinu pridáva mozog na základe jeho predchádzajúcich skúseností a... vlastného výberu. Vnímaný obraz sveta je do určitej miery (nie je vždy jasné, do akej) plodom našej fantázie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dosť rôzne vedci, najmä práve materialisti, od Friedricha Engelsa (1820.- 1895.) do Stephena Hawkinga (1942.- 2018.) v rôznych časoch súhlasili, že si nemôžeme byť istí existenciou toho, čo priamo nepozorujeme. A keď aj to, čo pozorujeme, nevnímame správne – to znamená že si nikdy nemôžeme byť istí ničím. 

Tak čo – zástancovia solipsizmu majú pravdu? Nie je to fakt. Ich koncept nie je schopný odpovedať na jednoduché otázky, napríklad: keď svet existuje iba v mojom vedomí, prečo nie je taký, akým ho chcem vidieť? Prečo sa tam stále deje to, čo sa mi nepáči a nevyhovuje? Prečo nemôžem na myslený povel priblížiť predmety, ktoré potrebujem, a v okamihu prejsť tam, kam chcem? Práve, keby si každý z nás mohol vytvoriť vlastný svet, vymyslel by si niečo lepšie...

Podporovatelia idealizmu (fr. idéalisme, od lat. idealis, od starogréc. ἰδέα - idea) hľadali spôsoby ako vysvetliť takéto kontroverzné správanie svetu. Prišli na tzv. objektívny idealizmus, zvyčajne uvažujúci ako základ existencie všetkého, univerzálny nadprirodzený duchovný substrát (od lat. substratum - základ, podklad) tzv. „svetovú“, alebo „absolútnu“, alebo „univerzálnu“ atď. ideu. Inak povedané, nie individuálnu ľudskú myseľ, ale všeobecné vedomie nejakej vyššej úrovní.

Taký prístup získal najkompletnejší vývoj v tzv. nemeckej klasickej filozofii (Deutscher Idealismus). Jej vrcholom je učenie Georga Hegela (Georg Wilhelm Friedrich Hegel, 1770.-1831.), ktorý mal obrovský vplyv na vývoj sociálneho myslenia v 19. storočí, vrátane formovania marxizmu. 

Ale, na pozadí hegeliánskej „absolútnej idei“ a jej podobných konceptov, sa ľahko odhadovala náboženská podstata. Aj keď nemenovali Boha, nikto iný by nemohol byť subjektom obsiahlej „svetovej idei“. Rozdiel bol iba v tom že ten už nebol bielo-fúzatým starcom, sediacim v oblakoch, ale výlučné duchovným javom, predstavujúcim celý vesmír.

Tento prístup odpovedal na vyššie uvedené otázky, ktoré nezvládol vysvetliť solipsizmus. Nevyhovoval však ateisticky a materialisticky zmýšľajúcim ľuďom. Tak marxisti ho odmietali nielen kvôli náboženským základom, ale aj kvôli tomu že zlepšenie sveta cez triedny boj v rámcoch akéhokoľvek idealizmu je nezmyslene.

Súčasnosť nám darovala nové prístupy k „univerzálnej“ („absolútnej“) idei. Podľa nich žijeme v tzv. „matrixe“ (od lat. matrix - «hlavná príčina»), inak povedané, v počítačovej simulácii, alebo vôbec v hre, niekým vytvorenej pre sociálno-historický výskum, alebo pre zábavu. Východiskovým bodom pre také predpoklady sa stal... slávny americký film z roku 1999. „Matrix“ („The Matrix“). 

Jedným z prvých zverejnil túto hypotézu americký vedec Nick Bostrom v roku 2001. („Are you living in a computer simulation?“. „Philosophical Quarterly“, 2003., Vol. 53, No. 211, p.p. 243‐255. (First version: 2001.). Podozrievam že tento text bol pôvodne napísaný nie celkom vážne (názov jasne obsahuje odkaz na slávnu pieseň „The Beatles“ – „We all live in a yellow submarine“), no autor sa aj potom viackrát vrátil k tejto téme, spôsobivšej veľkú rezonanciu.

Jeho koncept je veľmi populárny až doteraz - medzi jeho podporovateľmi je, napríklad, Elon Musk, vyhlásivší že pravdepodobnosť toho, že žijeme nie v reálnom svete, ale v „matrixe“, je viac ako miliarda percent (https://www.space.com/41749-elon-musk-living-in-simulation-rogan-podcast.html).

Keď je to pravda, je jasné, prečo máme iba obmedzené a neisté poznatky o všetkom okolo nás – toto existuje iba v tom rozsahu, v akom je to napísané v počítačových programoch, a iba do tej miery, do akej ich autor potrebuje. Keď niekto naozaj vykonáva taký experiment alebo zábavu, je pre neho dôležité, aby sme nevedeli že „žijeme“ v simulácii, inak jeho prípad bude bezvýznamný. 

Dosť seriózni odborníci nielen potvrdzujú že to je možné, ale aj majú predstavu, ako sa to dá urobiť (Silas R. Beane, Zohreh Davoudi & Martin J. Savage. „Constraints on the universe as a numerical simulation“. „The European Physical Journal A“, volume 50, 2014., Article number 148). Avšak nevedia si zistiť, KTO by to mohol vytvoriť.

Kvôli tomu táto na prvý pohlaď moderná a technologická verzia sa v podstate málo líši s tradičným idealizmom 19 st.. Aj tu, aj tam je prítomné vedomie vyššej úrovní, ktoré je pre nás nepoznateľné - nech sú to naši vzdialený potomkovia alebo iné neznáme nám bytosti. Boh alebo Programátor – v tomto prípade rozdiel je len v názve.

Ale sú aj postoje, podľa ktorých naša vízia sveta nezávisí od vyšších síl. V takýchto konceptoch „univerzálna idea“ je produktom spoločného (kolektívneho) vedomia.

V 20. rokoch 20 st. francúzsky filozof a teológ Eduard Le Roy (Edouard Louis Emmanuel Julien Le Roy, 1870.- 1954.) v spolupráci s Pierrom Teilhard de Chardinom (Pierre Teilhard de Chardin, 1881.- 1955.) ponúkli pojem „noosféra“ (od starogréc. νοῦς - «myseľ» + σφαῖρα «guľa») ako názov duchovného priestoru, vytvoreného spoločným vedomím celého ľudstva. Neskoršie Teilhard de Chardin v diele „Ľudský fenomén“ vyzval cirkev, aby sa obrátila na kolektívny subjekt, ktorý je holistický organizmus a má jedinú myseľ („Le Phénomène humain“, 1955.).

Idea noosféry dostala rozvoj v dielach ruského vedca Vladimira Vernadskeho (Владимир Иванович Вернадский, 1863.- 1945.), ale už mimo teológie. No nie bez mystiky – vtedy ZSSR dokonca aj vytvoril špeciálne laboratórium v Himalájach na šírenie marxizmu-leninizmu cez noosféru silou myslenia.

Hlavným rysom týchto konceptov je však to že ich autori považovali ľudstvo za subjekt alebo aspoň za účastníka vytvárania vnímaného obrazu sveta, navrhli aktívnu úlohu človeka pri skúmaní vesmíru. Je to aspoň optimistickejšie ako byť iba hračkou vyšších síl, alebo znakom simulácii, ktorú môže niekto kedykoľvek vypnúť. 

Pozrieme sa, ako obyčajne verifikujeme naše predstavy o svete. Napríklad, v ľudskom vnímanie vecí okolo nás sú dôležité ich farby. Stále ich používame pre identifikáciu rôznych predmetov a javov. To, na čo hovoríme „farba“, je určené charakteristikami odrazu svetla z rôznych povrchov. Naše oči si všímajú rozdiely v odrazenom svetle vďaka špeciálnym receptorom, ktorých počet a umiestnenie nie sú rovnaké pre všetkých - preto niektorí z nás vnímajú farby inak, ako ostatní. 

Taký rys má približne každý desiaty človek. Považujeme to za ochorenie - daltonizmus (farbosleposť) pomenované po Johnovi Daltonovi (John Dalton, 1766.- 1844.), ktorý ho skúmal na svojom vlastnom príklade. Daltonici sú aj obmedzený v niektorých právach, nemôžu vykonávať všetky práce a funkcie. 

Ale pozor: farba nie je prirodzená vlastnosť predmetov – je len produktom ľudského oka a mozgu. Väčšina z nás, napríklad, vidí čínsku vlajku červenú a trávu zelenú, preto je určené že tí, ktorí to vnímajú naopak (je to najčastejší prejav daltonizmu), sa mýlia. Jediným argumentom je však to, že „správne“ vidiacich je viac... 

Tak neočakávane používame v skúmaní prírody... demokratický princíp, ktorý, ako sa zdá, tu nie je úplne príslušný. Naše predstavy o svete sú určené väčšinou, ktorá rozhoduje aj vo vede, kde konvenčný postoj je vždy silnejší a presvedčivejší než neštandardný. Toto aj brzdí vývoj výskumnej činnosti, aj ju stimuluje, aj slúži ako záruka stability dosiahnutých výsledkov . 

V tomto vidíme aj prejav spoločného, kolektívneho vedomia, ktoré je ako obrovská mozaika, puzzle, zložený z miliárd individuálnych vedomí. Nemá jediný subjekt, nevie pracovať ako celok. Je iba súhrn myslí všetkých ľudí, suma našich poznatkov, a preto existuje nezávislé od každého z nás individuálne.

Je ľahké vidieť že fragmenty tejto mozaiky nemajú rovnakú veľkosť. Niektorí vodcovia alebo mudrci sú schopní ovplyvniť tisíce, až milióny individuálnych myslí, zanechávajúc v kolektívnom vedomí stopy, ktoré cítime aj po stovkách a tisícoch rokov. Ale aj tí z nás, ktorým sa podobné nepodarilo, prispievajú k spoločnému porozumeniu sveta.

Spoločné vedomie, hoci má ľudský pôvod a v určitom zmysle je objektívna realita, stále nemôže rozptýliť pochybnosti o jestvovaní hmotného sveta. Skôr naopak: sila jeho sugescie je schopná presvedčiť ľudí o čomkoľvek - a to dáva ešte väčší dôvod na neistotu. To garantuje prácu pre filozofov na ďalšie storočia.

Avšak, všetko môže vyzerať oveľa jednoduchšie. Hmotná realita môže aj naozaj byť - celý nekonečný vesmír, prekrásny vo svojej nevyčerpateľnosti a komplikovanosti. Budeme ho poznávať, napriek obmedzeným schopnostiam nášho vedomia a zmyslových orgánov, a neustále dopĺňať jeho obraz v kolektívnej mysli, dúfajúc že konečne nájdeme objektívne dôkazy jeho existencie.

Vasily Lipitskiy

Vasily Lipitskiy

Bloger 
  • Počet článkov:  50
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Vasily Lipitskiy, Profesor, DrSc. Učil sa na Historickej fakulte Moskovskej štátnej Lomonosovovej univerzite. Bol medzi organizátormi ruského demokratického hnutia, spolupracovníkom Michaila Gorbačova a poslancom ruského parlamentu. V Bratislave spolu s partnermi založil Paneurópsku vysokú školu, bol predsedom jej správnej rady. V súčasnosti je prezidentom Bratislavského akademického družstva. Odborník na filozofiu, sociológiu a politickú vedu Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu