Drahý otec!
Ťažko sa mi s tebou lúči a myslela som, že to bude iné...Ale dnes som ťa videla a pochopila som, že to je koniec...
Teda, je to koniec iba tu, na tomto svete, lebo verím, že keď človek odíde, otvoria sa mu dvere, za ktorými stojí ON...volá ťa a hovorí...Poď, už ťa čakám, si doma, môžeš si oddýchnuť...
Oci, prosím, odpusť mi. Nebola som synom, ale dcérou s labilnou povahou a večnými problémami, ver mi, nebolo v mojom úmysle ubližovať ti...
Chcem si zapamätať dni, keď si za mnou chodieval do Prešova, lebo som si tam nemohla zvyknúť....deň, keď si mal prísť, bol pre mňa sviatkom...čakala som ťa vždy nedočkavo a potom sme chodili po pasáži a ty si mi kupoval sladkosti...
Oci...nevedela som, že bude také ťažké rozlúčiť sa s tebou, nevedela som, že je také nedôstojné pobrať sa na druhú stranu, nevedela som, že človek musí prejsť toľkým trápením, aby tie dvere našiel...
Odpusť mi, lebo i ja som Ti odpustila.
A čakaj ma za tými dverami, prídem, stretneme sa a ty mi kúpiš veterník, spolu sa poprechádzame po pasáži ako niekedy...ľúbim ťa...
Nikto za to nemôže, ani choroba, ani lekári, ani politici, môže za to život...
