Človek skromný a trochu sivý. Nemá sekretárku a ak áno, tak je práve s deťmi u lekára. Dohodnúť si telefonicky termín fotenia je omnoho jednoduchšie, ako u kolegov, titulkovo známych. Čas sa vždy nájde, horšie je to s odvahou. Tréma takéhoto človeka je veľmi dojemná. Vystúpiť s referátom písaným v azbuke pred svetovou vedeckou obcou mu nerobí taký problém, ako zpriama pozrieť do môjho objektívu. Vtedy treba chvíľu posedieť v hranatom kresielku, vypiť si spolu čaj. Porozprávať sa a prejaviť záujem o meteorológiu či novinky v kvantovej fyzike, dozvedieť sa praktické informácie o štiepení atómu alebo umelom oplodňovaní. Myslím to vážne, je to jedinečná príležitosť. Počas rozhovoru si dobre prezriem miestnosť, biednu, dávno volajúcu po zmene. Vysoké múry, tmavé kúty, drevené okná s olupujúcou sa farbou. Pred nimi silónová záclona, naskladaná v skamenelých záhyboch. Je také tmavá, že ak chcem viac svetla, musím ju odhrnúť. No už som sa naučila, že týmto kusom nábytku sa nesmie hýbať. Jednak okná za záclonou už dávno nie sú zdrojom svetla a druhá vec, pri odhrnutí sa uvoľní toľko prachu, že neznámu kapacitu akurát zahanbím a rozkašlem. Keď sa profesor upokojí a oschne mu čelo, pomaly upozorním na tú nepríjemnejšiu časť mojej návštevy. Vtedy sa ponorí do najspodnejšej zásuvky a vyťahuje žolíkov, staré fotky zo seminárov a konferencií. On je ten vzadu, za kolegyňou z kanadského inštitútu. "Nie, táto sa naozaj nedá použiť." odpoviem. Nuž, keď nie, poukazuje mi teda laboratórium, možno pri tom novom prístroji by sme ho mohli..
Včera som fotila kritičku umenia, je to hrozný názov pre povolanie, ale to dievča bolo milé a mladé. Zaoberá sa tancom a chcela som, aby to v lesklom ženskom časopise bolo vidieť. Niekoľko dní pred stretnutím sme v mailoch vymýšľali, ako to urobiť. Viem, dalo by sa odfotiť ju ako zo začiatku chcela, pred plagátom nejakej slávnej tanečnice. Ale oplatilo sa počkať a sama dostala nápad.
Na petržalskú železničnú stanicu dovliekla kamaráta, tanečníka Capoeiry, brazílskeho tanečného umenia. Na záchodoch, v suteréne sa prezliekal do bieleho trička a nohavíc, ja som zatiaľ behla obzrieť terén. Práve sa rozbiehal vlak z nástupištia číslo jeden smerom na Viedeň, keď som vykročila z podchodu s ťažkou fotografickou brašňou na koliečkach. Okolo mňa prešli dvaja výpravcovia a na sekundu sa nám stretli pohľady. Tá stanica je veľmi intímne a tiché miesto, ľudia si jeden druhého všímajú. Je postavená na mieste starej Petržalky a niečo starého, nemenného v nej ostalo. Boli sme tam len traja. V ich očiach otázka, "Zastavíme ho?" Veľkomestsky som sa pozerela cez nich, ako vlak odchádza, až kým mi nezmizli z dohľadu. Páčilo sa mi tam a hneď som vedela, kde ich odfotím. Na schodoch z podchodu, vedúcich k dvom perónom, osvetlených zhora dopadajúcim svetlom. Kritička pózovala v popredí a tanečník za ňou vyrábal nonstop saltá. Ťažká situácia, mať na starosti dvoch ochotných profesionálov. V takých situáciách musím jasne režírovať, aj keď nemám poňatia, čo s nimi. Toto bolo fajn, každý vedel, čo má robiť. Ani to dlho netrvalo.
Chlapec mal už načisto čierne chodidlá, keď som povedala, že končíme. Poďakovala som im a rozlúčili sme sa. Ja som si ešte skočila v staničnej budove na záchod. Vedie k nim točité schodište. Dolu ma prekvapila rozmerná presklená kabína s nevhodne veľkým nápisom KASSA. Vstup za sedem. Dnu jedna vážená a hrdá pani. Pre každého návštevníka mala prichystaný balíček. Klbko toaletného papiera vloženého v obrúsku na ruky. Na také oficiality si nepotrpím, ale ústa mi samé od seba vyslovili "Jednu návštevu toalety, prosím." Pri odchode, keď som ťahajúc za sebou kufor, vychádzala na schody, pani za mnou zavolala "Dovidenia a šťastnú cestu!"
Pracovať s takpovediac mediálnymi pannami je skvelé, ak sa dokážu uvoľniť. Treba si vyčleniť viac času a výsledok môže byť dobrý. Najzábavnejšie je pri fotení pozorovať, ako ich to baví. Akú spokojnosť im tá hra prináša. A radujú sa ako deti, že môžu robiť absurdné veci alebo skákať na peróne saltá.
