Panel, sklená vata a asfalt sú materiálmi môjho detstva. Aj napriek sivému chladu sú blízke môjmu srdcu. Keď sa pozriem hlboko do sklobetónovej kocky, vidím ako cez ňu letia ostré lúče slnka osemdesiatych rokov a cítim vôňu rozpáleného chodníka. Mamu však funkcionalizmus neoslovil a tak pred ním udatne bránila našu bytovú jednotku. Panel zdobila saténom, sametom a bohatou čipkou a menila ho na biedermayerovské kulisy. Otec svojou loveckou vášňou zásoboval nielen rodinu divinou, ale aj steny bohatou výzdobou. Samé kožušiny a kosti. Mäso sme väčšinou zjedli.
V socialistických kúpeľniach sme prestali svietiť denným svetlom. Rodičovská kúpeľňa bola panelová a navyše priechodná! Kto by z nás v puberte netúžil po priechodnej kúpeľni? Po takej, ktorú od sveta oddeľuje iba pohyblivý záves. Keď som sa potom presťahovala do ešte väčšieho mesta a súkala sa z bytu do bytu, skúsila som si všetky typizované pôdorysy, umakartové bytové jadrá, dýchala suchý vzduch a delila sa o jednu či dve pohyblivé kabínky s ostatnými nájomníkmi. No na bývaní v meste je lákavé, že strádanie v malých izbách nám bohato vynahradí životom v uliciach. V Bratislave je tiež viac ľudí ako postelí a zákonite je vždy niekto vonku. Môžme si dovoliť mať obľúbenú večierku a piť a potom sa voziť taxíkom. No pokiaľ svoje prvé kroky robíme na vidieckej pôde, tak na to bohužiaľ nikdy nezabudneme. Ono si nás to nájde, skôr či neskôr. Vtedy sa človek môže zmýliť a kúpi si byt na dedine.
Áno, byt. V bytovom dome. Podivuhodný druh spájajúci nevýhody bývania na vidieku s hrôzami života v meste. Pre prisťahovalca ako som ja, ideálna karanténa. Pod oknom záhrada, ale využitie poskytuje zatiaľ čisto vizuálne. Celé leto som svoju obriu burinu preceňovala a považovala ju za rastlinu, čo mi však bolo neskôr domorodcom objasnené s doporučením vhodného herbicídu. Moji susedia svoju pôdu využívajú. Tak ako kravu na mlieko, prasa na mäso, pôdu majú na zeleninu a okopaninu. A keď všade okolo musí pôda tvrdo na seba makať, ku mne chodí odpočívať.
Môj pes, aj keď pochádza z panelákového vrhu, priľnul k pôde automaticky. Zradil svoju ružinovskú matku a správa sa ako vizsla z maďarských púszt. Väčšinu roka trávi v kukurici a maštaľný hnoj má za obľúbenú lahôdku. Do mesta sa už nehodí. Raz bol v Sade Janka Kráľa a uštval všetkých okolitých, vlastne všetkých psov. Vlhkými očami prosili svojich pánov, aby si ich odviedli späť do mäkkých gaučov. Jednoducho, môjmu psovi chýba mestský nadhľad, pohľad do prázdna akým sa dívajú yorkshirskí teriéri so srsťou upravenou do vrkoča. Považujem ho za sedláka, aj keď jeho psí susedia, keďže môj pes je fena, ho majú za slečinku z mesta. Každý deň chodí popred ich brány na vôdzke, teraz keď primrzlo dokonca oblečený vo vlnenej pletenine. Myslím si, že im príde trochu čudný. Asi tak ako ja domorodcom.
Dlho som sa na satelitné mestečká a oplotené ulice dívala cez prsty, ale teraz, s odstupom času som ich výhody pochopila. Mestskí ľudia, žiaden zápach, zavlažovacie systémy a nádherná anonymita. Idylický vidiek s prútenými košíkmi a vonkajším grilom. V pozadí počujem detský džavot a čistokrvné zaštekanie. U nás, na dedine máme len zle ozvučený kultúrny dom, veľkú tmavú krčmu bez dámskeho WC a ráno ma budí kvílenie cirkulárky. Chcela som ísť na vidiek, no zdá sa, že žijem na dedine.
