Príslušníci štátnej bezpečnosti, polície a Ľudových milícií prepadli uprostred noci – na ktorú si odvtedy spomíname ako na „barbarskú noc" – kláštory mužských reholí. Rehoľníkov odvliekli do pracovných táborov a výsledkom zinscenovaných súdnych procesov, spravidla za „protištátnu činnosť“, bolo päť odsúdených na doživotie a ďalšie tresty väzenia v súhrnnej dĺžke vyše 750 rokov.
Komunisti najtvrdšie zakročili proti reholiam, ktoré sa venovali okrem náboženskej činnosti aj charitatívnym, verejnoprospešným či vzdelávacím aktivitám. Zrejme im prekážalo, že takéto aktivity robí aj niekto iný ako nimi ovládaný štát. Neprekvapuje to, pretože v očiach ľudí s týmto typom zmýšľania sme my, občania, vždy akosi nesvojprávni, nesamostatní, príliš hlúpi na to, aby sme sami vedeli hľadať svoje šťastie.
Mužské rehole v dôsledku „barbarskej noci“ z 13. na 14. apríla 1950 v Československu formálne zanikli, ale v skutočnosti ich táto barbarská akcia posilnila. Stiahli sa do ilegality, ešte viac sa zomkli a boli základom tajnej cirkvi, ktorá bola až do konca komunistického režimu na Slovensku hlavnou opozičnou silou.
Zaplatili veľmi vysokú cenu, ale ich obeť nebola márna. Vyhrali nad režimom, ktorý mal armádu, políciu, tajné služby, súdy a tisíce donášačov. Oni nemali nič z toho. Mali len svoju vieru, svoje presvedčenie. A nebáli sa. Keď si dnes pripomíname 60 rokov od hrôzy „barbarskej noci“, pamätajme si jej posolstvo. Akákoľvek temná a silná moc sa dá poraziť, ak máme vieru, myšlienku a ak prekonáme svoj strach. Nebojme sa vzoprieť sa zlu, a aj keď víťazstvo väčšinou nepríde zadarmo, napokon zvíťazíme.
Daniel Lipšic, podpredseda KDH.
