Sú ľudia, a je ich drvivá väčšina, ktorí nedokážu len tak ležať a civieť na strop. Rozhodne, ja medzi nich nepatrím, a venujem sa tejto bohu ľúbeznej záhaľke so zvieracou rozkošou. Áno, dávam prednosť bielemu stropu pred farebnou televíziou. Strop je moja zmrzlina halucinácií, lížem ju z kornúta svojej imaginácie. Tečie mi po puse, po rukách, preteká dušou, šteklí ma v konečníku.
Ležím vystretý, ani nedýcham ... Šípkova Ruženka snívajúca sen s otvorenými očami, čakajúca na krokodíla, lebo princovia už vyhynuli. Čo ma čaká to ma neminie. So stropu mi do očí kvapká šampanské, šumí mi v ušiach, žehlí sa dokrkvaná duša.
Strop je žena, ktorá ma nikdy nesklame, bútľavá vŕba mojej osamelosti. Nemáme pred sebou žiadne tajnosti, ja sa jej zdôverujem, ona maľuje machule, kreslí fantazmagorické obrazy á la Goya.
Čuším pod perinou, oči vesmíru dokorán, ani nepípnem, len čas od času naprázdno prehltnem zopár slín. Už je to tu zas ... rozbesnené more, na sťažni stojí námorník, loď ani nevidieť ... kde sa vzal tu sa vzal, grécky boh smrti predo mnou stál ... krajina tieňov ... tiene krajín ... to mi je divadlo ... hotové koloseum ... cukor a bič ... Prehĺtam naprázdno, aj sliny mi došli.
Mám plachty v hlave, strop do nich duje ako Dizzy Gillespie do trúbky ... Noha sem, ruka tam ... sukne hore ... dole kravaty ... Bienvunue á Montmártre ... barový klavirista sa predvádza .... klávesov je zrazu málo, zato parket je plný ... dievčatko zahopsáme si spolu?
Lampy zhasli ... je tu lampiónový pochod darebákov ako som ja.






