Každý máme svoje neurózy, vlečieme si ich so sebou ako batoh, v ktorom je ukryté naše Ja. Sme mačkou vo vreci, mysliac si o sebe, že môžeme byť pánmi našich dní. Pritom vzorec podľa prísnych pravidiel matematickej psychózy ťahá nitkami kroky, ktorými sa brodíme v absurdnej iracionalite každodennosti, kde zaskakujeme vždy niekoho iného, zatiaľ čo dušu máme pekne zazipsovanú vo vaku, hompáľajúcom sa na skolióze života.
Vždy ospravedlňujeme chyby teóriami. Teóriami tupými ako zhrdzavený kuchynský nôž, dobrovoľne a s blahosklonným svedomím si ním režeme do žíl.
Po nociach sa kdekto hádže ako dážďovka v bahne vyplavenom zo snov, z tohto oceánu nevedomia.
Obráťme list na druhú stranu, čaká nás úžas, prekvapenie. Opäť stránka napísaná tým istým písmom, nervózne ťahy, kliky háky. Snažíme sa zo všetkých síl o čistopis nanovo. Ale každý ďalší pokus je iba utvrdením sa, že človek sám pred sebou neutečie. Možno, že je zopár krokov pred nami, ale stačí sa obzrieť a ten istý počet krokov je za nami.
Hra na schovávačku vyšla úplne na prázdno.
Prázdny výstrel do vzduchu.
