V priebehu posledných pár víkendov som viackrát s kamarátmi podnikol minivýlet po okolí spojený s turistikou. Jedného z nich sa zúčastnil aj kamošov známy – starší pán pôvodom z Anglicka, ktorý za mlada pár rokov pracoval v Malajzii ako lekár a teraz sa sem vracia vždy v zime na 3-4 mesiace. Rozprával nám veľmi veľa o tom, ako krajina vyzerala pred zhruba 30 rokmi a takisto sa nás pýtal, či sa chystáme o pár dní pozrieť na oslavy sviatku Thaipusam. Keď nám však začal opisovať detaily a ukazovať fotografie z minuloročných ceremónií, vedel som, že to chcem vidieť naživo. V Európe by som sa k niečomu podobnému dostal len veľmi ťažko. Kamošov to nadchlo tiež, tak sme sa dohodli, že v utorok ráno sa stretneme a pôjdeme to omrknúť.
Pravdupovediac lokálne sviatky som doposiaľ bral ako dni pracovného voľna a veľmi sa nezaujímal, čo je za tým, bez ohľadu na to, ktorého z miestnych etník a vierovyznaní sa týkali. Malajzia je jedna z krajín s najväčším počtom dní voľna – 19 za rok, pričom viac má iba Kambodža a Srí Lanka. A ďalšie pozitívum pre pracujúceho človeka – ak je sviatočný deň cez víkend, voľno sa presunie na pondelok alebo piatok.
Nadišlo spomínané utorkové ráno na konci januára a s kamošmi sme sa vybrali do Georgetownu, kde mali oslavy prebiehať. Cestou sa zdalo, že je deň ako každý iný, ale tento pocit sa zmenil tesne pred dorazením do cieľa. Moja prvá myšlienka po vystúpení z busu: “Fúha, kedy sme sa stihli dostať do Indie?“ Všade bolo počuť indickú hudbu, vidieť mnoho ľudí v pestrofarebných tradičných odevoch a cítiť vôňu indického kari. Aby som bol úplne presný, Thaipusam je hinduistickým festivalom Tamilcov, čo je etnická skupina časti obyvateľov Indie, Srí Lanky, ale i Malajzie. Prvú polhodinu sme strávili tým, že sme sa snažili zorientovať v tom, čo sa deje všade vôkol nás. Bol to masívny, pre Slováka ťažko predstaviteľný chaos. Po hlavnej ceste chodili davy oslavujúcich miestnych a občas sa dal zazrieť aj nejaký turista s foťákom. Popritom sa tam zopár policajtov tvárilo, že riadi cestnú premávku, ktorá však viac stála ako sa hýbala. Po stranách cesty bolo veľa stánkov, kde nalievali zadarmo chladené nápoje – buď vodu alebo nejaké presladené farebné žbrndy. Niektoré núkali aj kvantum jedla – zväčša sa jednalo o ryžu s rôznymi typmi kari, pričom všetko bolo vegetariánske. Ochutnali sme takmer všetko, niektoré typy omáčky mali oranžovú farbu a kyslú chuť, iné boli zas červenšie a sladkasté. A väčšina bola samozrejme ostrá, presne tak ako sa na indickú kuchyňu patrí. Vzhľadom na to, že to bolo všetko zadarmo a pripravované v obrovských hrncoch pre masy ľudí, to chutilo prekvapivo dobre. Prvýkrát som si dokonca vyskúšal jesť ako v Indii – sediac na zemi na rohu ulice a bez príboru, len rukami. Zaujímavý zážitok, ešte som si to v ten deň dvakrát zopakoval. Nevýhodou na tom však bolo to, že potom trebalo hľadať vodu na opláchnutie rúk. Niektoré zo stánkov sa starali o hudbu a z reproduktorov sa ozývali tradičné indické rytmické piesne, občas však aj čosi príbuzné elektronickej alebo techno muzike. Samozrejme každý z týchto zdrojov ozvučenia bol dosť hlučný a dosť blízko iného na to, aby sa vždy dali počuť aspoň dve rôzne melódie. Miestnym veriacim však takéto detaily vôbec nevadili a veľa z nich tancovalo, pospevovalo a očividne si užívali tento sviatočný deň.
Pre odvážlivcov a fajnšmekrov ponúkam hudobnú ukážku: https://www.youtube.com/watch?v=MtaHWNCc-ik&list=PLCF7AEB3F7BF9286C&index=3
Zaujímavejšie pre mňa však boli iné veci. Jedným z veľmi dôležitých prvkov festivalu je ťahanie vozíka s oltárom z jedného hinduistického chrámu krížom cez mesto až do druhého. Vozíky boli dokonca dva – prvý bol menší, zlatý a ťahaný ľuďmi. Druhý šiel asi o hodinu neskôr, bol o dosť väčší a ťahali ho býky. Na vrchu bolo pár duchovných vodcov, ktorí rozdávali požehnanie (cestou rozdávali požehnanie/ napis ako to robili.. neviem si to predstavit). Masy veriacich sa pred oltárom zastavovali, modlili, obetovali rôzne typy ovocia a pálili vonné sviečky. Okrem toho obďaleč stáli turisti, ktorí to celé sledovali, fotili a nasávali unikátnu atmosféru.
Pre mňa však topka bola rozbíjanie kokosov o zem tesne pred vozíkom. Každých asi 50 metrov bolo stanovište, kde boli stovky kokosových orechov na viacerých kopách. Dozvedel som sa, že cieľom tohto unikátneho aktu bolo zbaviť sa zlých duchov a takisto “očistiť” cestu pred tým ako po nej prešiel posvätný vozík. Spočiatku som to len pozoroval, o chvíľu ma však moja zvedovosť a údiv poslali za domácimi poprosiť ich o nejaký ten kokos. Veľmi ochotne mi podali nielen jeden, ale dokonca zopár a podelil som sa aj s kamošmi. Každého z nás táto činnosť neskutočne bavila a o 15 minút neskôr ma až začala bolieť ruka po tom, ako som o zem hodil vyše 20 kokosov. Keď sa všetky z nich minuli a porozbíjali, nabehlo asi 15 usporiadateľov/brigádnikov s metlami, lopatami a jedným maličkým bágrom a za pár minút ten neporiadok popratali. Tento proces sa opakoval asi každú polhodinu, takže po čase sme to už zabalili a pobrali sa domov. Navyše bolo fakt teplo, všade davy ľudí a hlasná muzika sa stávala čoraz neznesiteľnejšou. Samozrejme to nebolo vôbec také jednoduché, keďže dopravných prostriedkov v danej lokalite pribúdalo a schytali sme riadne zápchy.
Na druhý deň sme sa skoro ráno pobrali smerom k jednému z hinduistických chrámov, kde sa druhý – hlavný deň osláv mal začať. Množstvo ľudí, hudba, vôňa a atmosféra bola veľmi podobná prvému dňu, akurát pribudol jeden akt navyše. Niekomu to možno prišlo fascinujúce, pre niekoho to mohlo byť mystické, pre mňa to však bolo divné a určite nie príjemné. Najortodoxnejší veriaci si nechali dekorovať svoje telá rôznymi ozdobami, ktoré boli zapichované do ich kože na chrbte, bruchu, končatiných alebo dokonca na tvári. Najhoršie bolo vidieť, ako jednému chlapovi prepichovali obe líca nejakou ozdobnou ihlou cez celú ústnu dutinu. Čo ma však prekvapilo, nikde nebolo vidno ani stopu po krvi. Títo veriaci boli teda zjavne veľmi odhodlaní a asi aj nejako špeciálne trénovaní, aby zvládli všetku tú bolesť. Po čase sa táto ceremónia skončila a davy ľudí sa začali presúvať smerom k ďalšiemu chrámu na kopci, asi o 3km ďalej, kde mal celý festival vyvrcholiť. Samozrejme opäť nechýbali stánky s občerstvením a hudbou. Väčšina ľudí sa zabávala, začínalo to však opäť byť telo na telo a tlačenica. Zarážajúce bolo pre mňa vidieť, že väčšina dekorovaných veriacich tiež vo veľkom tancovala a užívala si festival aj napriek veľkému množstvu ihiel a háčikov zabodnutých po celom tele. Ostatní im tlieskali a všetci vyzerali šťastní a spokojní. Sprievod sa po nejakom čase dostal až ku kopcu a tí najvytrvalejší až do chrámu na jeho vrchu. Tam dochádzalo opäť k modleniu, obetovaniu ovocia, mlieka a ďalších vecí. Nakoniec boli všetky ozdoby a háčiky sňaté z tiel veriacich. Spravili sme si ešte pár fotiek z chrámu a plní zážitkov a silných emócií sme sa pobrali domov.
Čínsky nový rok, resp. jeho oslavy ešte vlastne ani neskončili, ale už sa chcem podeliť o svoje dojmy aj z tohto sviatku. 16. Februára 2018 sa podľa čínskeho kalendára oficiálne začal rok psa, ktorý vystriedal predošlý rok kohúta. Večer pred tým sa stretne celá rodina a slávnostne spolu večeria. Podľa fotiek od lokálnych kamarátov a známych to môže byť kľudne aj 20-30 ľudí, od prarodičov cez tetky a ujkov až po najmenších. Tradíciou je aj pratanie príbytku a jeho vyčistenie a pozametanie od zlej šťasteny. K oslavám čínskeho nového roku patrí okrem iného červená farba, pomaranče, leví tanec a rozdávanie “Ang Pao”. Jedná sa o obálky s malým obnosom hotovosti určených pre deti od dospelých príbuzných z rodiny. Zaujal ma aj všadeprítomný nápis “Gong Xi Fa Chai“, čo je prianie prosperity a zveľadovania majetku. Áno, Číňania celkom dosť dbajú na šťastenu, prosperitu, blahobyt a peniaze.
Mne ako človeku, ktorý tento sviatok nijako špeciálne neoslavoval sa najviac vryje do pamäti nedávna situácia. Vystúpil som z taxíka v strede ulice pred reštauráciou asi večer okolo šiestej a jeden zo zamestnancov na mňa zavolal: “Happy Chinese New Year!”. Ja som sa len usmial a asi o 10 sekúnd sa začal strašný hluk. Všimol som si, že 5 metrov odo mňa na zemi boli delobuchy, ktoré spôsobili všetok ten rachot. Zutekal som opačným smerom a o chvíľu to prestalo. Obzrel som sa naspäť a chlapíci z reštaurácie sa radovali a uškŕňali na mňa. Áno, čínsky nový rok je aj o delobuchoch, petardách a ohňostrojoch. Nie jeden večer v roku, ale asi dva týždne a aj tak som si na to nevedel zvyknúť.
Presne v piatok 16.februára, teda v prvý deň nového roku som navštívil jeden z najvýznamnejších budhistických chrámov v Penangu, aby som sa pozrel ako je vyzdobený a čo sa tam v tento slávnostný deň deje. Samozrejme bolo tam kvantum ľudí, z ktorých drvivá väčšina boli malajzijskí Číňania, takže som sa cítil ako v úplne inej krajine oproti Thaipusamu, aj keď som bol iba pár kilometrov od miesta, kde sa rozbíjali kokosové orechy, hrala indická hudba a uplynuli len dva týždne. V tomto chrámovom komplexe s názvom Kek Lok Si bolo relatívne ticho, prerušovalo ho len občasné udieranie návštevníkmi do gongu, ktoré vraj prinášalo štastie. Časť ľudí sa v chrámoch modlila a zvyšok obdivoval a fotil scenériu. Strechy boli vyzdobené farebnými svetlami a všade nad hlavami nám viseli typické červené lampióny. Celé to bolo veľmi zaujímavé a pekné až na tie masy ľudí, čo v Penangu nemohlo vyvrcholiť nijako inak ako dopravným kolapsom.
Okrem týchto dvoch významných sviatkov, ktoré som mal možnosť zažiť nedávno je dôležitým aj Hari Raya. Toto obdobie sa týka moslimov, je to pre nich oslava nového roku a nastáva v júni, po ramadáne. To som zažil hneď po svojom príchode do Penangu, ale až tak veľa dojmov spätých výlučne s týmto sviatkov nemám, keďže bolo vtedy pre mňa nové úplne všetko a sústredil som sa hlavne na zorientovanie sa v pre mňa neznámom svete.
Vidíme sa/počujeme sa/píšeme si najneskôr v máji :) Dovtedy mám v pláne pridať ďalší článok, chystám sa pozrieť Borneo, ale aj ďalšie zaujímavé miesta.
