Objavovanie “môjho” ostrova sa mi síce páčilo, ale medzičasom mi prišiel mail o tom, že som dostal pracovné povolenie a môžem ísť do roboty. Na miesto, ktoré malo byť najpodobnejšie tomu, na čo sombol zvyknutý doma, keďže som bol relokovaný v rámci firmy, kde som pôsobil na Slovensku. Trochu som sa aj tešil, stráviť najhorúcejšiu časť dňa v klimatizovanej budove bola dobrá predstava. Hlavne keď som si spomenul, ako sa zo mňa lialo po výstupe na Penang Hill alebo ako ma spieklo na pláži prvý týždeň.
Ďalšia dôležitá zmena, ktorá bola predo mnou sa týkala môjho ubytovania. Hotel som mal rezervovaný len na dva týždne, čiže pomaly som sa potreboval začať obzerať po dlhodobom riešení. Otvoril som teda internety a o chvíľu som už mal dohodnutú prvú obhliadku izby, dokonca ešte pred prvým dňom v práci. “Condo” (z angl. slova condominium – veľký apartmánový komplex), kde som si mal ísť pozrieť izbu bolo v dobrej lokalite, asi 4km od práce. Keď mi chlapík ukázal izbu s kúpelňou a WC a povedal, že izba môže byť moja za 850 fufňov mesačne plus dáke drobné za energie (necelých 200eur), prišlo mi to ako dobrá ponuka. Keď mi potom ešte ukázal bazénik a fitko, ktoré je pre všetkých obyvateľov, takmer som mu povedal, že to beriem. Napadlo mi však, že možno by sa oplatilo pozrieť ešte 2 až 3 izby a získať lepší prehľad o miestnom trhu.
Poobedie pred prvým dňom v práci som sa rozhodol vyplniť si prechádzkou smerom k mojej robote. Samozrejme, že bolo teplo a potil som sa, čakal som to. No zistenie, že v priemyselnej časti mesta, kde sa nachádza moja robota nie sú chodníky a dokonca tam nestojí ani miestna hromadná doprava ma nepríjemne prekvapilo. Všetko, čo som videl boli len autá, dodávky, motorky a občas nejaký odvážlivec na bicykli. Čo už, budem spočiatku chodiť Uberom, veď je lacný a potom hádam niečo vymyslím.
Prvý deň v práci bol príjemný, dopravil som sa do nej relatívne hladko Uberom za asi 10 fufňov. Miestna vedúca oddelenia mi ukázala moje miesto s menovkou MIRO a dostal som nový počítač aj s príslušenstvom. Taktiež ma zoznámila asi s 35 kolegami, no ja som si zapamätal z toho len okolo 6 mien, väčšina z nich pre mňa znela zvláštne. Takmer všetci z nich sú malajzijskí Číňania a majú mená ako “Li Ping”, “Pei Fang”, “Kwong Yeow”, atď ale našťastie aj zjednodušené prezývky ako “Gary“ alebo “JJ”. Všetci boli veľmi milí a pýtali sa ma ako sa mi páči Penang, ako zvládam miestne horúce a vlhké počasie a či mi chutí miestna pikantná strava. Vlastne to isté sa ma pýtali všetci domáci, akurát k tomu pridali otázku odkiaľ pochádzam a či som na dovolenke. Ja som sa kolegov zas pýtal na spôsoby dopravy do práce a taktiež na tipy pri hľadaní ubytka. Fakt, že všetci chodia autom ma neprekvapil, ale keď vraveli, že bývanie za necelých 1000 fufňov je veľa, bol som trochu vedľa. Spomínali sumy ako 500, 600, max 700.
V priebehu ďalších dní som sa snažil zlepšiť svoje znalosti mien ázijských kolegov, vybaviť všetku byrokraciu v práci a zistiť, čo je vo firemnej kantíne najchutnejšie. To je trocha problém, keďže podávajú iba “Halal” stravu – žiadne bravčové mäso (kvôli veľkému množstvu moslimských zamestnancov) a ja mám teda slaninku, klobásku a podobné chuťovky veľmi rád. Čo už, v 90% prípadoch si dám kuracie mäso s ryžou alebo rezancami, občas pridám trochu ryby alebo vajce. Ďalšou nevýhodou tunajšej kuchyne je, že málokedy podávajú čerstvú zeleninu, väčšinou ju uvaria, čo mi až tak nechutí.
Čo sa týka stolovania v Malajzii, vo väčšine prevádzok s jedlom sa dajú nájsť klasické lyžice a vidličky, taktiež paličky a aj ázijské keramické lyžičky. Problém pre našinca nastáva, keď začne hľadať nôž, majú ho málokde, väčšinou len v honosnejších reštauráciách, alebo v podnikoch zameraných na “Western food”. Moji miestni kolegovia sa ma dokonca pýtali, ako jeme ryžu bez lyžice, koncept prihŕňania nožom na vidličku ich veľmi prekvapil.
Mimo práce som zaoberal najmä otázkou bývania a dohodol si ďalších pár obhliadok. Takisto som kontaktoval môjho miestneho kamaráta z Couchsurfing komunity Jacka, ktorý mi poradil nájsť si iné ubytko ako to prvé a dal mi tipy na rozumné lokality. Okrem hľadania bývania som tiež každý deň získaval informácie o miestnej dopravnej situácii z google maps a z rozhovorov s miestnymi šoférmi Uberu. V priebehu pár dní som zistil, že takmer každá jazda začne tým, či som Rus (vidia na svojom mobile moje meno Miroslav), kde je Slovensko (Slovensko verzus Československo, Slovinsko a pod.) a ako je možné, že nemám rodinu a deti – vraj vyzerám veľmi zrelo a seriózne, približne na tridsiatnika (mám len 26). Po povinnom párminútovom začiatku som sa však často dozvedel zaujímavé informácie.
V júni je v Malajzii Ramadán, moslimovia cez deň nemôžu jesť a piť. Akonáhle zapadne slnko, náboženské obmedzenie prestáva platiť, čiže od 18:30 do 19:30 boli cesty preplnené hladnými miestnymi na ceste za jedlom. Väčšinou mali namierené do najbližšieho obchodného domu, reštaurácie alebo “hawker centra”, čo je komplex tvorený desiatkami stánkov s lacným lokálnym jedlom. Dá sa v nich nájsť všeličo - rezance, ryža, mäsové knedle, indické placky, mäso, seafood – všetko na množstvo spôsobov a ešte oveľa viac. Samozrejme nechýbajú ovocné džúsy, čaje a občas si niektorí postarší ujkovia dajú aj pivko, prípadne zapália cigaretu, zákaz fajčenia v týchto podnikoch platí len do 18 rokov. Výraz ujko som použil naschvál, ak sa medzi sebou rozprávajú miestni po anglicky, oslovujú sa uncle alebo auntie (tetka). Medzi Indami a Malajcami sa často používa aj oslovenie boss – bez ohľadu na to, či rozpráva čašník na zákazníka, alebo zákazník volá čašníka. Najzaujímavejšie jedlo, ktoré som v hawker centre ochutnal je Ais kacang. Pripomína to zmrzlinu, ale je to v podstate ľad so sladkým sirupom, a teraz príde tá šokujúca časť, fazuľou, kukuricou a nejakým tunajším želé. Snažím sa jesť ako lokál – ostré jedlá, používam paličky, skúšam všeličo, ale Ais kacang mi stačil raz, bolo to veľmi divné :D
Možností ubytovania, o ktoré som sa zaujímal, bolo viac, v rôznych častiach mesta. Spočiatku som mal však smolu, buď bol ten apartmán ďaleko od roboty, alebo by som mal veľmi malú izbu, alebo by som platil na miestne pomery veľa. Našťastie sa mi neskôr na fejsbúčiku podarilo nájsť ponuku bývania v samostatnej veľkej izbe s kúpeľnou iba pre mňa za rozumnú cenu (do 600 fufňov vrátane energií). Nachádzalo sa dokonca v rovnakom “Conde” ako býva môj čínsky kamarát Jack, čo je cca 6 km od mojej práce, čiže lepšie to veľmi byť nemohlo. Samozrejme ubytovací komplex má aj fitko a bazénik. Bol tu však drobný háčik, mohol som sa nasťahovať až týždeň po tom, ako som mal skončiť v hoteli. Jack mi ponúkol, že môžem stráviť tých pár hluchých dní uňho na 15. a potom sa presťahovať na moje 25. poschodie. Keďže počítam každé euro a takisto je tomu tak v rôznych menách, potešil som sa tomuto návrhu a sľúbil mu, že sa mu odmením piatkovými pivkami. Po mojom presťahovaní do “Gardens Ville” mi Jack ukázal, kde v okolí sa dá najesť, ísť na nákup a taktiež ostrihať. Táto časť mesta sa mi páči, vyzerá novo a ďalšie budovy sú vo výstavbe. Čo s tým však silno kontrastovalo sú náhodné kravky, ktoré som videl viackrát si len tak spokojne kráčať po ceste.
Strihanie som spomenul aj kvôli tomu, že som sa veľmi potil a chcel som si ísť dať skrátiť vlasy čo najskôr. Jack mi odporučil ísť do indického holičstva neďaleko nášho bývania, lebo sú vraj milí, lacní a nie je to najhoršie. Tak som sa tam teda vybral ostrihať, veď reku nič hrozné sa nemôže stať. Pri príchode do holičstva som bol chvíľu zmätený, potom sa však miestny kaderník na mňa pousmial, zakýval hlavou a ozval sa mi angličtinou so silným indickým prízvukom. Pýtal sa ma spočiatku štandardné otázky ako všetci miestni, keď stretnú cudzinca, potom mi však začal rozprávať o Indii a bolo to veľmi zaujímavé. Mal som síce miestami problém mu rozumieť, ale myslím, že väčšinu som pochytil. Takisto spomenul, že pred pár rokmi študoval históriu, ale potom sa na to vykašlal a povedal si, že sa bude venovať holičskému remeslu. Bola to príjemná skúsenosť, stálo to len 7 fufňov a navyše som po ostrihaní nevyzeral úplne katastrofálne, čiže asi za týmto chalankom zájdem aj nabudúce.
Viem, že som naposledy načrtol, že druhé vydanie bude najmä o cestovaní a iných miestach. Zdalo sa mi však, že by bola škoda sa nepodeliť o to, ako sa pomaly, ale isto stávam miestnym a spoznávam bežný život. To by bolo na druhýkrát všetko, približne opäť o mesiac sa ozvem, dovidenia priatelia.
