Nachádzame sa na násype hlavnej vetvy trate Liptovský Hrádok – Liptovská Teplička – Staníkovo, tesne pri brehoch Váhu. Tento 42-kilometrový úsek sa budoval ako prvý spolu s odbočkami Benkovo (dĺžka 6,5 km), Ipoltica (14,4 km), Svarín (4,7 km), Vyšný Chmelienec (0,3 km) a Liptovská Teplička (0,5 km). Prevádzka na železničke s rozchodom 760 mm sa začala v roku 1921, niektoré pramene však udávajú rok 1916.
Budova bývalej autodielne v Liptovskom Hrádku. Tu boli deponované vozidlá Považskej lesnej železnice (PLŽ) v časoch jej pripravovaného (no nikdy neuskutočneného) muzeálneho prevádzkovania. Dnešný stav budovy je v zúfalý aj napriek tomu, že ešte v roku 1989 bola udržiavaná.
Pohľad od priečelia budovy autodielne do priestoru koľajiska, ktoré tu bolo vybudované dobrovoľníkmi a zamestnancami Štátnych lesov. Kde-tu je možné ešte nájsť v poraste aj koľajnice s podvalmi.
V Liptovskom Hrádku sa nachádza vedľa Lesostavu bývalá staničná budova úzkorozchodnej železnice. Spred tejto dnes dobre zachovanej stavby sa vydávali dlhé desaťročia vlaky do dolín Čierneho Váhu po drevo.
Okno bývalej staničnej budovy. Od roku 1933 bola na hlavnej trati z Liptovského Hrádku do Liptovskej Tepličky zavedená osobná doprava, ktorá existovala až do ukončenia prevádzky lesnej železnice v roku 1972. Na prepravu cestujúcich slúžil spočiatku jeden osobný vozeň, ktorý bol v roku 1962 doplnený motorovým vozňom M 21.006, odkúpeným od Československých štátnych dráh.
Trasa vedie ďalej popri Váhu a asfaltovej ceste. Lesnú železničku pripomínajú okrem viditeľného násypu aj pozostatky telegrafných stĺpov. Jazdy vlakov boli organizované v traťových oddieloch a telefonickou odhláškou. Dirigujúci výpravca sídlil v dopravnej kancelárii v Liptovskom Hrádku a jednotlivé úseky trate boli pridelené strážnikom trate, ktorí vykonávali aj funkciu pochôdzkárov.
Po postavení hlavnej trate a prvých odbočiek sa pristúpilo k budovaniu ďaľších: Dikula (5,4 km), Malužiná (13,2 km), Nižný Chmelienec (0,5 km) a ako posledná Rovienky-Zátureň (7,0 km). Celková dĺžka siete Považskej lesnej železnice v roku 1941 dosiahla takmer 100 kilometrov.
Po opustení Liptovského Hrádku smerom na východ vedie násyp lesnej železničky vedľa hlavnej podtatranskej magistrály. Myslenú hranicu dolnej tretiny snímku tvorí práve násyp úzkorozchodky, fotografovaný z hlavnej dvojkoľajnej trate.
Najmohutnejší pozostatok vlastnej trate – oceľová konštrukcia mostu cez Váh, asi kilometer za Liptovským Hrádkom.
O postupnú likvidáciu lesných železníc v druhej polovici 20. storočia sa postaral rozmach automobilovej dopravy. Na PLŽ bola ako prvá zrušená odbočka Malužiná v roku 1960 a v ďaľších rokoch sa rušili ostatné odbočky. O definitívnom zastavení prevázky na celej železničke sa rozhodlo vo februári 1972, kedy štátne lesy podložili návrh na jej zrušenie nerentabilnosťou prevádzky.
Hoci po ukončení prevádzky v posledný decembrový deň roku 1972 začali štátne lesy s demontážou hlavnej trate aj odbočiek, úsek hlavnej trate Liptovský Hrádok – Svarín Pamiatková správa vyhlásila za technickú pamiatku a prevzala aj strojový park.
V susedstve bývalej trasy Považskej lesnej železnice dunia dennodenne vlaky aj naďalej...
Ďaľší pekný artefakt železničky: krátky „tunel“ pod štátnou cestou z Mýta pod Ďumbierom do Hybe. Začiernený strop pamätá ešte parnú trakciu. Tá bola v posledných rokoch prevádzky doplnená motorovými rušňami Rába.
Po vjazde do Kráľovej Lehoty sú vidieť na jednom priecestí v asfalte zaliate koľajnice úzkorozchodky...
...na druhom sú nielen koľajnice na svojom mieste, ale aj výstražné kríže!
Na moste cez rieku Boca ležali aj v roku 2007 koľajnice. Snahy o sprevádzkovanie železničky prebehli niekoľkokrát, vždy však narazili na neochotu ľudí, ktorí o tom rozhodovali. V rokoch 1989 až 1993 sa konali aj tábory Stromu života, ktorých hlavným poslaním bolo spojazdniť železničku na pôvodnom mieste. Expozícia sa sprístupnila verejnosti a konali sa dni otvorených dverí.
Z množstva zachovaných pozostatkov po PLŽ sa presunieme do Svarína. Po sledovaní celkom dobre zachovaného násypu od Kráľovej Lehoty sa dostávame k drevenej búde svarínskej zastávky.
Zhrdzavená tabuľa prezrádza svoje pôvodné určenie. Posledný pokus spojazdniť železničku na pôvodnom mieste vznikol v roku 1998. Zlodeji však rozkrádali aj posledný 11-kilometrový zachovaný úsek trate z Liptovského Hrádku do Svarína. Škody boli rozsiahle a nenašlo sa nijaké riešenie, ako tomu zabrániť.
Za Svarínom prekonávala železnička Čierny Váh mostom. Jeho opory sú dodnes na mieste...
Jednou z možností ako zachovať aspoň niečo z Považskej lesnej železnice bolo jej presťahovanie na iné miesto. Definitívne sa o tom rozhodlo koncom roku 2001 a do apríla 2002 sa železnička presťahovala do areálu skanzenu Liptovskej dediny v Prybiline. To je však už iná kapitola...
Stopy vedenia trate v teréne pokračujú aj za Svarínom smerom k vodnej nádrži Čierny Váh...
Tento článok si nekladie za cieľ predstaviť všetky pozostatky po kedysi rozsiahlej sieti Považskej lesnej železnice, ale chce pripomenúť aspoň niektoré. Ďaľšie objavovanie a túlanie sa po dolinách Liptova a Nízkych Tatier, v ktorých bol kedysi zvuk parnej píšťaly na dennom poriadku, príde na rad možno niekedy v budúcnosti...
