To najviac, čo si rodič môže priať pre svoje dieťa, je zdravie. Občas si však aj zdravie „vezme dovolenku“ a my sme nútení odovzdať svoje ratolesti do rúk odborníkov a stráviť v nemocnici, v tom lepšom prípade, pár dní.
Náš posledný pobyt v nemocnici bol však niečím iný. Nikto neobľubuje pobyt v sterilnom prostredí, napáchnutom dezinfekčnými prostriedkami. Hŕba liekov, diétna strava bez chuti na bielych podnosoch, spoločné sprchy či rozkladacie postele určené pre rodičov,... To všetko sú však maličkosti, pretože nás aj tak vždy zo všetkého najviac zasiahne okolie, ktoré v tomto prípade tvorili deti s rôznymi diagnózami.
Detičky na našej izbe sa vystriedali a nášho malého spolubývajúceho, čakajúceho na onkologické vyšetrenie, vymenil nový pacient. Chlapček, ktorý bol od útleho detstva odkázaný na pomoc svojich najbližších, pripútaný na lôžko, napojený na množstvo hadičiek a prístrojov, ktorých pípanie sa ani na okamih neutíšilo. O tom, na čo ktorý prístroj slúži, som nemala ani tušenie. Prvý pohľad ma neopísateľne šokoval, emočne „zložil“ a ja som sa zo všetkých síl snažila byť silná. Silná pre svojho syna. No tento pohľad otriasol aj ním. Z očí sa mu dalo čítať, ako sa snaží nájsť odpovede na mnohé otázky a prijať fakty, ktoré sa mu teraz, po prvý krát, naskytli z takej bezprostrednej blízkosti.
Netrvalo však dlho a prišla prvá otázka sprevádzaná slzami zaliatým, otáznikmi prikrytým pohľadom: “Maminka, kto je ten chlapček? A prečo robí také zvuky? Prečo má plienky? Veď už je veľký? Na čo slúžia všetky tie hadičky? Nechcem, aby ich mal! Musí ho to bolieť.“
Osobne si myslím, že som pomerne silná žena a dokážem sa vyrovnať s hocakou situáciou. No teraz som sa cítila taká bezradná, nešťastná. Nevedela som sa ubrániť slzám. Zobrala som svojho syna na chodbu, usadili sme sa v kreslách pre návštevy a za stáleho opakovania si „musíš byť silná pre neho“ som po hlbokom nádychu začala rozprávať o osude tých, ktorým, bohužiaľ, nebolo dopriate zdravie.
Vždy sa snažím z každej situácie vybrať to, čo nás možno posunie, o niečo nás obohatí. A inak tomu nebolo ani teraz. „Zlatko, vieš. Je to chlapček ako každý. Aj keď na prvý pohľad úplne iný. Má rodičov, ktorí ho milujú. Je milovaný a miluje. Teší sa tak ako ty. Aj keď sa neusmieva, ale teší sa.“
„Ako sa hrá, keď stále ležká a jeho ručičky a nožičky sa nehýbu?“ spýtal sa ma neisto so slzami stekajúcimi po líčkach. „Nehrá sa.“ Pokračovala som. „Nehrá, ale vníma, ako sa hráš ty. Ako si spievaš, ako podskakuješ, rozprávaš. Všimni si, ako hýbe očkami, keď sa okolo neho hráš. Počúvaj, ako pokojne dýcha, keď čítame rozprávočku. Jeho choroba sa ťažko vysvetľuje. Ale našou úlohou je mu viac pomáhať, chrániť ho, lebo je to chlapček ako ty.“
Obavy z prichádzajúcej noci sprevádzanej zvukmi z rôznych prístrojov, ťažký dych a občasný plač chlapčeka sa stupňovali tým viac, čím viac sa zvečerievalo. No môj malý syn, ten, o ktorého som mala obavu, ako sa so situáciou vyrovná, sa k tomu postavil ako hrdina. Bol pre mňa väčšou oporou ako ja pre neho. Pochopil moje slová lepšie ako som čakala.
„Maminka?“ pokojným tónom ma zavolal. Podal mi knihu, prisunul drevenú stoličku a vyslovil svoju žiadosť: “Poď nám prosím čítať.“ Slzy sa mi rozkotúľali po lícach. Boli to ale slzy šťastia. Ďakovala som a ďakujem za túto najskôr hrozivo vyzerajúcu situáciu. Priniesla mi viac, ako by som si kedykoľvek bola ochotná pripustiť. A nie len mne. Ale najmä môjmu synovi, ktorý doteraz rád rozpráva o tom, ako sa spolu s chlapcom hrali. Dodnes nášho malého spolubývajúceho volá „kamošom“.
