Väčšinou tu vládne také ticho, až sa človek bojí. Uprostred mesta. Blízko rušnej cesty a električiek existuje úplne iný svet. Kde pracuje čas. Hroby sa rozpadávajú. Nemecké prepychové krypty majú na sebe cedule s prosbami: Nevykrádajte nám hrobku, prosím. Nič v nej už nenájdete.
Väčšinu z nich nik nenavštevuje. Kameň sa štiepi. Pod lístím sa hemžia larvy. Na strom sa štverá veverička. Na mramorovej doske spí jež. Mŕtvi živia. Kríky, burinu. Stromy.
Niektoré náhrobky sa už úplne rozpadli. Nevedno, či zeminu nadvihol koreň stromu, alebo ju navŕšil človek. Či nešliapem niekomu po hrobe. Asi im to nevadí.
Videla som jeden náhrobný kameň priviazaný o tri metre vzdialený strom, aby držal. Ledva.
Minule som zas objavila hrob, pod ktorým sa zem začala prepadávať. Pod žulovou doskou vznikla diera. Liezli z nej len prázdne fľaše od Braníku. Možno tam občas spia bezdomovci. Čudný prístrešok.
Svet, kde čas stojí. Pre mŕtvych. Živým sa pripomenie. Ste krátki. Zabudne sa na vás rýchlo. Zarastiete ako my. Rozvaliny. Netrvá to ani sto rokov a možno si už nebude mať kto spomenúť. Na náhodného holandského študenta, ktorý umrel v Čechách a bol tu pochovaný niekedy koncom 19. storočia. Nechodia za ním.
Sem-tam miniem dôchodcu, ktorého to sem už ťahá. Za manželom, za deťmi.
Človek si zlepší náladu tým, že po pol hodine blúdenia nájde podľa ručne nakresleného plániku pri vstupnej bráne Bolzanov hrob. Cintorín historických hviezd.
Moje obľúbené miesto posledného odpočinku ale patrí "artistovi a krotiteľovi", ktorého niekedy v roku 1990 spodobnili na náhrobku i s medveďom. Pekne. Gýčovo. Škoda, že nie je farebný.
Dnes sa cintorín zbláznil. Chodia ním zástupy ľudí. Horiace kahance. Miesto ticha rozhovory. Smiech.
Míňam staršiu pani, ktorá fotí mladý pár pred náhrobkom. Usmievajú sa. Pózujú.
Všetci umreli za nás. Aby sme tu mohli byť.
