Ale chorobe, ktorá mu bola konečnou, som vtedy nevenovala žiadnu špeciálnu pozornosť. Až do predminulého roka, keď tá istá diagnóza zabila iného presvedčeného ateistu, majstra slova a pôžitkára. Môjho otca.
Rakovina pažeráka je vo väčšine prípadov choroba s devastujúcim a skľučujúcim priebehom, s minimálnou šancou na happyend. Aj preto dnes považujem za šťastie, že život môjho len 70 ročného otca ukončila presne 3 mesiace od momentu, keď sme sa - on aj my - dozvedeli, že je chorý. Nestihla mu vziať hlas, tak ako ho vzala Hitchensovi, ktorý sa od prvého symptómu a stanovenia diagnózy trápil 18 mesiacov. Nestihla sa ani nijako prejaviť na ockovom zovňajšku, takže sa mu ju počas tých pár týždňov úspešne podarilo zatajiť pred celým blízkym aj širokým okolím, pred rodinou, priateľmi či jeho spolupracovníkmi z vedeckého sveta. Jeho prianie utajiť chorobu sme rešpektovali. A tak odišiel pre ľudí zo svojho okolia veľmi nečakane, záhadne, a ako hovorí moja múdra sesternica - lekárka a otcova obľúbená neter Stelka - "kráľovsky".
Môj otec bol počas tých troch mesiacov statočný tak, ako sa to len tvárou v tvár tej hrôze dá a pomerne dlho si zachoval svoj originálny humor. Boli momenty, keď povzbudzoval on nás. Svoju chorobu nazýval "tá krava v mojom gágore".
Čas od času tú kravu a jej slávne obete googlim, najmä keď si potrebujem pripomenúť, že podobným šokom a trápením ako tá naša, prešli aj iné rodiny. Na jej účet ide priskorý odchod niekoľkých talentovaných, známych a vplyvných ľudí. Jonathan Demme, režisér filmov Mlčanie Jahniat či Philadelphia. Český herec Jiří Pomeje. Herečka z erotických filmov o Emanuelle, Sylvia Kristel. Hollywoodsky herec Humphrey Bogart. Len 53 ročný Rob Kardashian, prominentný advokát a otec slávnych sestier Kardashianových.
Lekcie zo zóny smrti
Christopher Hitchens si bol istý, že sa o svoj tumor pažeráka zaslúžil dlhoročným pitím ostrého alkoholu a fajčením. Svoje neresti nemienil oľutovať ani keď už vedel o svojej smrteľnej chorobe. O diagnóze stihol napísať niekoľko famóznych esejí pre časopis Vanity Fair, neskôr vyšli v knižnej podobe. Rovnako intelektuálne sa so svojim nádorom na pažeráku vyrovnával aj poradca a blízky priateľ britského premiéra Tonyho Blaira, lord Philip Gould. O svojej chorobe a príprave na smrť napísal knihu "Až umriem: lekcie zo zóny smrti" a dokonca dovolil filmárom zachytiť posledné dni svojho života do krátkeho dokumentu. V jednej z najsilnejších scén ani nie 9 minútového filmu sa s filmármi pár dní pred svojou smrťou prechádza po cintoríne, kde bude čoskoro odpočívať. Očarený sa rozplýva nad tým, aké šťastie má, že bude môcť ležať na takom povznášajúcom mieste.
Humphrey Bogart pil od ranej mladosti, a to s nasadením, ktoré z neho urobilo postrach barov a reštaurácií na oboch amerických pobrežiach. Rakovina pažeráka ho zabila ako 57 ročného. Holandská herečka Sylvia Kristel zomrela na rakovinu pažeráka, keď mala 60. Bola tuhou fajčiarkou od 11 rokov života. Fajčiarom bol aj manžel speváčky Celine Dion, producent René Angelil, ďalšia slávna obeť tejto hroznej choroby. A môj otec? Celý život bol odporcom fajčenia. Víno mal rád, ale pre problémy s vysokým krvným tlakom ho úplne zo svojho života vylúčil už pred rokmi. A netrpel ani refluxom, teda vyvieraním agresívnej žalúdočnej kyseliny nahor do pažeráka (ktorá tiež môže za istých nepriaznivých okolností napomáhať zhubnému bujneniu v tejto jemnej sliznici). Môj ocko nebol jednou z tých obetí rakoviny pažeráka, ktoré si ju nechtiac privodili životným štýlom. Ale k tomu sa ešte dostaneme.
Akokoľvek čudne to znie, hltanie všetkého, čo sa týka choroby môjho otca, bolo pre mňa po jeho smrti súčasťou vyrovnávania sa. Čítala som všetky Hitchensove eseje o jeho diagnóze. Videla som ten nádherný krátky dokument s lordom Gouldom. A čítala som aj mnohé príbehy úplne neznámych, obyčajných ľudí s rakovinou pažeráka a spomienky pozostalých na nich. Nejatrilo mi to rany, naopak, pomáhalo mi to zmieriť sa.
Countdown sa spustil
Prvýkrát som si zadala do vyhľadávača názov tej choroby 17. apríla 2018 večer. Práve sme sa s manželom Markom a dcérkou vrátili taxíkom z letiska, prileteli sme z bezstarostnej dovolenky pri mori. Za najväčší "problém" svojho života som do tej chvíle považovala trucovité záchvaty dcérky, také typické pre dvojročné deti. V telefóne ma po vystúpení z lietadla čakala zvuková správa od mamy. S radosťou som si ju pustila a tešila som sa, ako jej hneď zavolám späť a poreferujem o dobrodružných štyroch hodinách s malým dieťaťom na palube lietadla. Mamin zvyčajne bodrý a bezstarostný hlas bol však v odkazovači úplne iný, neistý: "Luci, ozvi sa prosím až doletíte. Karolovi niečo našli v krku, vlastne... v pažeráku."
Pažerák.
Tá poddajná trubička, cez ktorú prechádza jedlo dole do žalúdka. Pre laika orgán, ktorého existenciu si vlastne - kým funguje bez problémov - ani neuvedomuje. Vytiahla som notebook z kufra, sadla si na náš útulný červený gauč a začala som ťukať anglické slovo pre "pažerák". Ešte som ani nestihla zadať "nález" a to, čo na mňa začalo vyskakovať z obrazovky, bolo príliš hrozné, aby som tomu mohla uveriť. Nie nie, tento rozsudok smrti sa určite netýka môjho ocka, bude to omyl. Lenže písmená na obrazovke sa po minúte čítania začali roztekať do mokrej slanej kaluže. Ani nie 5 minút potom, čo som otvorila notebook, som už vo svojom obľúbenom kútiku červenej sedačky plakala v náručí prekvapeného Marka, ktorý sa zdržal na ulici pri vyplácaní taxikára a netušil nič o maminej zvukovej správe. Keď vošiel do bytu, našiel ma v slzách s notebookom na kolenách. Vzlykajúc som naňho obrátila obrazovku. "Môj otec." Prebehol očami po obrazovke, preglgol a pohladkal ma po vlasoch. Náš countdown začal bežať, skončiť sa mal 14. júla, o tri mesiace. Google neklamal.
Môj nový zamestnávateľ
Pregooglila som celú tú hroznú jar 2018. Zatiaľ čo mamina bojovala v Bratislave po ockovom boku v prvej frontovej línii, ja som bojovala v zákopoch, v Zurichu za počítačom. Rakovina zrazu bola celodenným zamestnaním, každému z nás troch, ktorí sme otca milovali, okamžite pridelila pracovnú náplň. Mama bola ockovým sprievodcom, hovorcom, ku koncu tak trochu aj bodyguardom. Brat Kajo osobným šoférom, pendlujúcim s rodičmi na úmornej každodennej trase medzi domom a onkológiou. A ja som bola pátračkou, kronikárkou a aj dôverníčkou mojej mamy. Pátrala som cez deň aj po nociach, telefonovala s linkami pomoci pre onkologicky chorých. Úradovala som na červenej sedačke, zatiaľ čo výchovu mojej dcérky, usadenej vedľa mňa, preberal televízor, menovite Požiarnik Sam, Tlapková patrola a Sezamová ulica. Googlila som sediac s dcérkou na pieskovisku. Googlila som keď vyvstal nový problém, dostavil sa nový vedľajší účinok terapie, alebo bolo treba začať brať nový liek. Ku každému úkazu som potom študovala všetky dostupné články a pre laika zrozumiteľné štúdie. A keď som práve negooglila, tak som telefonovala s mojou mamou a preberali sme moje zistenia a ďalší postup. Otcova choroba ma kompletne absorbovala.
14. júla 2018 sa trápenie môjho otca skončilo. Pre nás troch, brata, mamu a mňa, bola úľava ešte veľmi vzdialeným pojmom. Každý z nás bojoval so svojim neopísateľným žiaľom po svojom.
Rodič ako medicínska kuriozita
Pred pár dňami som počas pravidelnej konzultácie u svojho švajčiarskeho gastroenterológa nazbierala odvahu a opýtala sa ho, čo si myslí o prípade môjho otca. Chcel vedieť, aký typ nádoru na pažeráku to bol. Keď som mu odpovedala, že to bol sarkóm, zvraštil čelo a skúmavo sa na mňa pozrel.
"Ste si istá?"
"Som, bol to sarkóm. Dvakrát to overovali v laboratóriu."
"Za 42 rokov kariéry som na pažeráku nemal jeden jediný sarkóm. Tento typ sa jednoducho na tomto orgáne nevyskytuje. Je to absolútne unikum".
Opýtala som sa ho, ako teda podľa neho tento totálne nepravdepodobný nádor na ockovom pažeráku narástol, či to bola genetika, alebo nejaká chyba v životnom štýle. Potriasol hlavou a zdvihol oči k plafónu svojej ordinácie. "Ani genetika, ani životný štýl. Medicínska kuriozita".
Keď bezbožná dcéra prosí o modlitbu
Keď sa na verejnosť dostala správa o rakovine pažeráka Christophera Hitchensa, jeho priatelia aj odporcovia zo všetkých náboženstiev, s ktorými bol ako presvedčený ateista v dlhoročnej verejnej vášnivej polemike, sa rozhodli modliť sa zaňho. 20. september 2010 bol dokonca vyhlásený za oficiálny "Pray for Hitchens Day" teda "Deň modlitby za Hitchensa". Slávny autor samozrejme nebol nadšený a protestoval. O modlení sa za smrteľne chorých okamžite napísal úvahu a na jej konci svojim veriacim priateľom a odporcom odkázal, aby sa v jeho prípade nenamáhali.
Aj môj otec bol presvedčený ateista, ani on by nikdy nechcel, aby sa zaňho niekto modlil. Ale na rozdiel od Hitchensa netušil, že sa zaňho predsalen ktosi pomodlil. A nikdy sa to ani nedozvedel. Svojho tradične nastaveného manžela som v jeden májový piatkový večer požiadala, aby zaňho odriekol pár žalmov. Zúfalý čin ateistickej dcéry. Lebo tak záhadne, ako choroba prišla, predsa mohla aj odísť.
O pár týždňov, len mesiac po začiatku terapie, choroba môjho ocka nečakane z hodiny na hodinu zabila. Či Markove žalmy pomohli (pretože na rozdiel od iných pacientov s touto chorobou otec nemusel trpieť pridlho) alebo či naopak nemali žiadny zmysel (pretože otec neprežil) ostane rovnakým mystériom ako kuriozita, ktorou bola jeho diagnóza.
