Keď sa k nemu rozhodnete ísť, máte už za sebou nejaké to trápenie. A len ak ste už u jedného alebo druhého boli, tak viete, aké silné a oslobodzujúce to je, počuť z objektívnych úst pomenovanie vášho problému. V mojom prípade to v to upršané zürišské ráno znelo takto: "Pani Livschitz, to, čo vás vyrušuje na vašom profile, je skeletálna deformita. Máte skrátka nedostatočne vyvinutú spodnú čeľusť. Chýba vám dobrý centimeter. Príroda žiaľ vo vašom prípade nemala dostatok sily dokončiť svoju prácu do konca."
To, že s mojim profilom niečo zásadne nie je v poriadku, že to súvisí so spodnou časťou mojej tváre a že mám nelichotivý predkus a nevýraznú bradu, viem už od detstva, ale počuť to pekne v centimetroch a ešte aj od jedného z najuznávanejších odborníkov vo fachu, bol nečakane silný zážitok. Keď som sa oň večer cez telefón delila s mojou mamou, reagovala povzbudivým zvolaním: "Tak to sme mali aké šťastie, že príroda u teba nedorobila čeľusť. Veď ti mohla pokojne nedorobiť aj niečo dôležitejšie!" Optimizmus ju jemne opustil, keď som jej opísala, aký masívny operačný zákrok by bol kvôli tomu nedorobenému centimetru nutný. Že by to bola trojhodinová operácia, počas ktorej by bolo dokonca treba odobrať transplantát z mojej bedrovej kosti. Že rekonvalescencia by bola veľmi náročná. A že napriek tomu všetkému sa na to chcem podujať.
Operácia, na ktorú treba dozrieť
O tri týždne na ďalšom stretnutí mi chirurg odprezentoval svoje výpočty a graficky upravenú podobu môjho profilu. Upozornil ma, že zázraky robiť nevie a toto je v mojom prípade maximum, no mne sa rozdiel medzi mnou na fotke "pred" a počítačovou verziou "po" zdal byť dramatický. Neuveriteľné, čo urobí jeden centimeter. Opojne na mňa však nepôsobila len tá vizuálna zmena, ale aj prísľub normálnej funkcionality mojej čeľuste. Konečne budem môcť zavrieť pery (čo je do tejto chvíle možné len s námahou, preto mám pery celý život pootvorené a dýcham cez ústa). Vyriešenie funkčného a estetického problému, ktorý ma obmedzuje od detstva, je také lákavé, že odhodlanie zatiaľ prevažuje nad obavami. Ale ako sa blíži 13. január, začínam horúčkovito konzumovať čoraz viac hrubozrnných, chrumkavých a tvrdých vecí. Keď budem nejaký ten týždeň po operácii o niečom tak samozrejmom, ako prežúvanie len snívať, spomienky na blažené chrúmanie ma snáď budú držať nad vodou.
Operácia čeľuste, ktorá ma čaká, sa síce robí cez ústa, ale rozhodne nie je porovnateľná s inými zákrokmi, ktoré som doteraz podstúpila v dutine ústnej. Ani s vytrhávaním viacerých zubov múdrosti naraz spred pár rokov. Je to náročný chirurgický zásah, trvajúci niekoľko hodín v plnej narkóze. Rez, cez ktorý sa spodná čeľusť operuje, prebieha od ucha k uchu. Niet divu, že po operácii nasleduje zdĺhavé a psychicky náročné zotavovanie. Slová môjho chirurga o tom, že "organizmus menej často odvrhne transplantát z vlastnej panvovej kosti" síce zneli povzbudivo, ale predstava, že po všetkom tom utrpení čo i len teoreticky prichádza do úvahy nejaké "odvrhnutie", je pomerne znepokojujúca.
Toľko ľudí trpí pre svoj profil
Väčšie obavy než z bolesti, mám v týchto dňoch z opuchu, ktorý pooperačný stav sprevádza. Vraj je nepríjemnejší ako bolesť. Na internete zverejnené fotky groteskne opuchnutých pacientov niekoľko dní PO hovoria jasnou rečou: tie uzdravujúce prechádzky, na ktoré chcem týždeň po operácii vyrážať, budú spojené s nejedným vydeseným pohľadom okoloidúcich Zurišanov. Obávam sa aj necitlivosti v perách a spodnej časti tváre, ktorá tiež nezvykne trvať len deň-dva.
A keďže mám doma veselé šesťročné stvorenie, uvažujem aj o zakúpení brankárskej helmy s chráničom.
V posledných dňoch som sa vrhla na pátranie po informáciách na internete a objavila som celé komunity tých, čo si operáciou čeľuste prešli a pre blaho spolutrpiacich zverejňujú svoje príbehy, rady a triky na prežitie. Je to obohacujúce a často aj veľmi dojemné štúdium. Muži, ženy, mladí aj ľudia stredného či vyššieho veku sa trápia pre svoje nevyvinuté, alebo príliš vyvinuté čeľusťové kosti tak veľmi, že sú v istej fáze života ochotní prejsť si týmto martýriom nezabudnuteľným zážitkom. Píšu o tom, čo s nimi urobila rekonvalescencia, ako chutil prvý kúsok pizze po týždňoch či mesiacoch na tekutej strave, o blaženom pocite, keď prvýkrát v živote zavreli pery. Dúfam, že sa k nim budem môcť jedného dňa pripojiť.
Hlavne opatrne
Zatiaľ budem v očakávaní 13. januára 2022 nervózne chrúmať suché chlebové kôrky, orechy, domáce knekebroty a semienkové krekry, prežúvať grilované stejky môjho manžela, blázniť sa s mojou dcérkou bez strachu, že dostanem malým špicatým kolenom do brady. Pri všetkých týchto myšlienkach na moju rodinu mi práve napadol môj svokor. Je to husľový virtuóz na dôchodku. Celý život túžil lyžovať, ale nikdy to nevyskúšal, lebo mal hrôzu z predstavy, že by spadol a zlomil si ruku. V tejto súvislosti ma trochu znepokojuje, že môj chirurg sa so mnou lúčil s tým, že odchádza na novoročnú lyžovačku a teší sa na to, ako ma oddýchnutý 13. januára zoperuje.
Takže mi ostáva len dúfať, že na alpských lyžiarskych svahoch naň dýchne trocha paranoje môjho svokra a bude si dávať pozor. Ja som totiž už naozaj pripravená.
