Predpokladám, že každý z nás sme už boli nespočetne veľa krát v situácii, keď sme si uvedomili, že žijeme hekticky, rýchlo, stresujúco, že sme preplnení strachom a obavami, tlakom doma, tlakom v práci, bojíme sa o zajtrajšok a neustále sa niekam ponáhľame. Toto nebola jednoduchá veta, ale znie jednoducho. A taktiež Život - nie je jednoduchý, ale žijeme. Či skôr ženieme sa stále niekam, za niečim, za niekym. Času je málo, ba čoraz menej. A podstata života nám uniká. A spamätáme sa, keď……
Aj ja patrím medzi tých, čo sa spamätajú až keď…..keď sa v okolí stane nešťastie, keď dostanem veľmi zlú správu… Vtedy si uvedomím - a zrazu priam viem, že podstatné je žiť - žiť dnes a žiť s láskou, s pokojom a pokorou, neriešiť kopec vecí. Zamysleli ste sa nad tým, prečo je to tak? Prečo človeka najviac vyburcujú emotívne zážitky? Prečo nemôže - skôr vlastne - prečo nedokáže človek spontánne každé ráno povedať “Bože, ďakujem, že som sa vôbec zobudil” ?
Nechcem viac polemizovať. Je na každom z nás, čo si zo života vezmeme, ako ho prežijeme a ako sa v živote budeme cítiť. A ako pristúpime ku každej chvíli nášho bytia.
Postoj človeče, žiješ !
Život máme jeden. Tu a teraz. Tak ho žime. Nie prežívajme. Reparát či druhá šanca už nebudú.
