Nejako to nevychádzalo. Mama sa vracia z práceaž po siedmej, tatovi vyšla poobedná.
„Zavoláme babku, a bude vás strážiť...“zaznievýsledok rodinnej rady.
„Ja chcem volať...“ pohotovo reaguje prvákAndrej...( Ja v jeho veku..., vie volať, písať smsky, ovládať mobilnémenu...)
Dlhé zvonenie, možno babkin vnuk a môj synovecTomáš práve spí.
„Prosím...“ zaznie z druhej strany.
( Tomáš naozaj spal, snáď sa nezobudil...)
„ Babka, môžeš nás prísť postrážiť...“ Krátkydialóg, dohoda a presné detaily.
Andrej šikovne stlačí červené tlačidlo. Koniectelefonátu.
Veďla sa tlačí menší 4- ročný Adam. Slzy v očiach,aj on chcel volať.
( Možno mohlo nasledovať: Nabudúce, zobudíšTomáša, načo znova otravovať babku...)
Tato mu pomôže volať.
„Ešte Adamko ti chcel niečo povedať.“
Jednoduché: „ahoj“ a naplnené žiariaceoči. ( 10 sekundový hovor.)
Možno obyčajný hlúposť...
...a možno pocit, že aj on je potrebný,rovnocenný.
Aj on je v našej rodine doležitý.
