Počúval som a detsky sníval. O tom, aké toraz bude. Veď aj v tej rozprávke to znelo všetko tak dokonale. Budemdokonale šťastný, nebude ma trápiť škola, drsné návštevy milej zubárky,nebudem riešiť problémy sveta, a bude mi búchať „srdiečko"nepravidelne, ale rázne. A budem mať moju princeznú. Iba moju.
Dnesv to neverím. Nepatrí sa to. Ropuchy existujú a moja babka by o tomvedela rozprávať svoje. Aby sa predišlo špekuláciám, babkina záhrada jetýmito potvorami presýtená. Babka neznáša ropuchy a ropuchypravdepodobne babku tiež.
Nie je to celkom tak. Tak dokonale a ideálne.
Niekedy,keď sa ťa snažím povzbudiť, sám potrebujem počuť rovnaké slová. Viem,že ty už nevládzeš, a ja deriem z posledného dychu. A preto mi to možnonejde.
Niekedy, keď nevládzem kráčať a držať s tebou tempo, zdá sa mi , že samému sa mi kráča ľahšie, ako dvom.
Niekedy, keď ťa nesiem, zdáš sa mi ťažká a ja sa trasiem, že každú chvíľu spadneš.
Niekedy,keď si uvedomím, čo to vlastne znamená: „som za teba zodpovedný", bojímsa, že nedokážem byť zodpovedný sám za seba. A tak veľmi ťa chcemchrániť a dávať na teba pozor.
Niekedy,keď plánujem čas a „drobáky" v peňaženke, nie je jednoduché mať predočami, že si naozaj tou najdôležitejšou. V ušiach opäť počujem výrok jedného kamaráta: „Mať ženu je dnes luxus, a je to na obtiaž!"
Nedokážem zmeniť tvoj aj môj svet jedným bozkom na rozprávku. Nedokážem urobiť tvoju zem nebom, a moje nebo tvojou zemou.
Občasčítam rozprávky malým bráchom. Neviem, či snívajú o princeznách,bozkoch a žabách. O rozprávkovom svete, ktorý bude krásny, dokonalý,úžasný...a neskutočný.
Často sa mi naozaj kráča ťažko. Kráčať priamo dopredu je ťažšie, ako sa môže na prvý pohľad zdať.
Ale,naozaj vždy, som šťastný. Smutne šťastný, radostne šťastný, normálnešťastný. Môžem pôsobiť smutne, prekypovať radosťou, alebo mať obyčajnýdeň, tam v hĺbke som tak neskutočne rád, že existuješ. A viem, žekráčaš vedľa, predo mnou, alebo za mnou.A že tu si a môžem sa na tebavždy obrátiť.
A odpoveď na dilemu v titulku? „Veď predsa na obidve, pre istotu!"
