Tak nenápadne, aby ju nik nevidel, spustilaslzu.
( A pritom jej muž leží v hrobe užviac ako dvadsať rokov.)
Vracali sme sa z kostola, kde zaňho odslúžiliomšu, popri cintoríne, kde leží jeho telo. On tam už nie je.
Dedko zomrel skôr, ako som sa narodil. Jehofotka mi nič nehovorí.
( Vlastne tie fotky poznám len dve. )
Iba jeho meno a priezvisko poznám. Mama hozdedila do kolónky: slobodná. Nemal som príležitosť byť s ním a byťjeho vnukom. Tak citeľne fyzicky.
No o to viac sa teším, keď ho razstretnem v nebi a budem mu všetko ukazovať: „Vieš, toto je moja žena( tvoja adoptovaná vnučka, ktorú som si adoptoval ja) a moje deti ( tvoje pravnúčatá).“„Ja to predsa viem, videl som vás zhora!“ Určite to povie tak samozrejme, ako jesamozrejmosťou, že sme rodina.
Stáli sme nad hrobom, a znova som siuvedomil, o čom to tu všetko je. Práve v ten deň, keď sme naňhospomínali odznelo v kostole: „Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť.“
Keď som ju videl nad hrobom jej muža, začalsom sa na ňu pozerať nejako inak.
( Babka stála nad prázdnym miestom, kde jevyryté jej meno. Dátum smrti sa doryje neskôr.
Zaujímavý pocit, stáť nad hrobom, a čítaťsvoje meno. Tu raz budem isto ležať!)
Musela ho veľmi ľúbiť. Ich príbeh sa stalsilnejším ako je manželský sľub: Iba smrť vás rozdelí. Zostala mu verná.Navždy.
Távšedná návšteva hrobu bola slávnostná .Láska je silnejšia ako smrť.
( Aj keď jej cesta vedie cez bolesťa to zomieranie môže naplniť celý náš život.)
Nikdy som nepochyboval o tom, že smrťa láska sú vlastne súrodenci. Adoptovaní. Potrebovali sa navzájom,a tak sa túlajú svetom spoločne.
