sedmokráska

Nahla sa. A jemne ju odtrhla. „ Ľúbi ma, neľúbi ma, ľúbi ma ... Je to hlúposť. Usmiala sa. „Viem o tom aj bez lupienkov sedmokrásky. Sedela na lúke a čakala. Kombajn sa nepríjemne hlučne približoval a slnko prudko svietilo. Nad ňou aj v nej.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (3)

Priskočil zozadu a pevne ju chytil okolo krku. Nestíhal nič povedať. Keď už chcela, umlčali ju : „ Niekedy to ide aj bez slov."
Bola rada, že sú tam spolu. Bez slov a zbytočných rečí. Ten kombajn už neprekážal.
Zbadal odtrhnuté lupienky. „ Tak čo, ľúbim ťa, alebo neľúbim, hm?" podpichovačne sa usmial.
„ Neviem, nestihla som...prišiel si..." sklonila hanblivo hlavu. „ Ale môžeš mi to povedať."
„ Hm....také veci sa predsa žijú, nehovorí sa o nich..."
Pochopili sa. Očami.
...
Umieračik zvonil nad dedinou a oznamoval smutnú udalosť. Zomrel spolužiak v ich veku. O tom, že má rakovinu vedeli už dávno. Ale nikdy to nebolo také jasnejšie, ako dnes pri raňajkách, keď mama jemne naznačila: „ Vieš, bola som v obchode a babky rozprávali, že Tomáš..."nedokázala to vysloviť „.aspoň sa už netrápi."
Boh dáva a berie, ako chce. Nikto to nemôže ovplyvniť. Možno to len čakať. Možno sa pripraviť. Tomáš mal Luciu a spoločne plánovali svadbu a život.
„ Čo by sme robili my?" otázka priamo do srdca.
„ Neviem...Ak by som bol chorý ja, chcel by som, aby si si našla niekoho iného, kto by sa o teba dokázal postarať, aj keby som tu už nebol ja.. Máš život pred sebou a chcem aby si bola šťastná..."
„ A...." usmial sa..." ak by si mala rakovinu ty...čo najskôr by som si ťa zobral...a žili by sme šťastné, až kým by sme nepomreli..." Nepovedala nič, ale bola mu vďačná. Tak viditeľne vďačná. Očami aj srdcom.
Bol za ňu vďačný. „ Si darom, ktorý zhadzovali priamo z neba, ...a padol do mojich rúk" Vedela, že v nich sa už nikdy nestratí, že tam bude o jej srdiečko, občas radostné, inokedy ubolené, starostlivo postarané. Páčili sa jej..." Máš pekné ruky, u nás sa hovorí ...že ruky takýchto chalanov patria kňazom...." Tie jeho patrili jej. Na stopercent.
Zobral ju tvrdohlavo za tieto „kňazské" ruky. A bežali.
...
„ Sme na mieste..." Starý zvráskavený topoľ na okraji.
„ Toto je len obyčajný topoľ, taký všedný ako desiatky topoľov v našom meste, stovky a tisícky topoľov na celom svete."
„ Ale chcem ti ho venovať...Potom už bude iba tvoj..."
Nechápala, ale žiarili jej oči. Páčilo sa jej, aký bol zlatý.
Vytiahol vreckový nožík a dal sa do práce.
Kúsok za kúskom. Snažil sa.
O niekoľko minút to videla už aj ona.
Veľké srdce. A nápis. M plus L rovná sa veľké L.
Neušlo jej to veľké L.
„ Aby si to nikto nezmýlil , dopíš to detailne..." usmievala sa.
Matej plus Lucia rovná sa veľká nebeská Láska. ( Tá, ktorá je silnejšia ako smrť, povzbudzovali sa, keď bolo ťažko.)
Zobral ju za ruku rovno pod kvapky.
„ Teraz mi celkom stačí, že môžem byť s tebou....aj napriek nepriaznivým hydrometeorologickým podmienkam." Provokatér.
Spoločne zmokli. Až do nitky. Zámerne, aby im ten medový čaj chutil večer mnohonásobne lepšie.
...
Keď večer otvárala svoj denník, v ktorom ukladala svoje myšlienky, žiarilo jej srdce.
„ Dnes mi Matej daroval starý zvráskavený topoľ. Ešte stále som tým najdôležitejším, čo má."
V stredu jej vychovávateľka na internáte podala obálku s podozrivo známym písmom. Na obálke nad jej menom oslovenie sedmokráska. Vo vnútri lupienky a zopár riadkov. A v srdci pocit Lásky. Dotkol sa ho. Tak priamo a jednoznačne.