V Šaštíne začínal večer program pre mladých. A ty si tam hrala na klávesy. I keď ja som viac pozeral, ako počúval. Raz na teba a raz na teba na obrazovke, kde prenášali obraz z kamier. Čo bolo lepšie? Na obrazovke si bola väčšia, :).
Môžem ja za to, že som muž a že vnímam očami?
Niekoľko týždňov pred tým som sa učil vo veľkých oknách šaštínského kláštora na maturity a pozeral na teba. Obdivoval ťa, pozoroval a uzavrel slovami: Vkus mám síce dobrý (najkrajšie dievča oratka, minimálne pre mňa), no triafam vysoko!
Dnes je piatok. Tá modroočka s prirodzene modrými očami je už 9 mesiacov moja manželka. Za ten čas sa zasnúbili, i vzali. Neľutujem a som vďačný!
Za ňu. Jej krásu a očarujúce srdce i úsmev. Za zlatovlásky. Za jej odpisovanie, za ktoré ju mám i nemám rád. Za jej tancovanie, keď sa sukňa točí okolo nej. Za jej jemnosť i krehkosť. Za smiech, úsmev i odzbrojujúce oči. Za ženu i dievčatko v jednom.
(Na niektoré veci akoby nie je čas, lebo ich pohĺtili povinnosť, no nenecháme ich zahynúť)
Dnes otáčam obrúčku a náš spoločný text na nej. (1 Jn 4, 18). Nebudeme sa báť, lebo je tu Láska? Ona nám môže byť silou i odvahou.
Ďakujem za štyri roky, za tvoje miesto pri mne. Za tvoju hodnotu a obrovskú cenu, ktorú pre mňa máš. Si nenahraditeľná a najdôležitejšia! Ľúbim ťa!
