Dnes si mi hrala na klavíri. To najkrajšie, čo som kedy od teba počul.
Rád ťa počúvam. Tie tóny sú niečím, čo môžem zachytiť. Niečím, čo odráža nahlas tvoju lásku k môjmu uchu.
Začala si sama od seba. Spontánne. Kde sú tie časy, keď som ťa prosil, a ty si sa hanbila...hanbila...a hanbila. Až ma to prekvapilo. Prekvapene potešilo. A ja som sa pre istotu nehýbal, aby si neprestala. A váš dom znel, znela celá ulica a snáď celé Záhorie.
Včera som ti spieval. Ešte predvčerom som si aj počas omše nemotorne hmkal, aby si náhodou nezachytila žiadny tón. Vždy, keď sa muselo odpovedať spevom. A hmkajúc som sa hanbil...hanbil...a hanbil. Alebo pre istotu radšej nespieval vôbec.
Neviem, čo ma to pochytilo. Bolo mi proste fajn. S tebou a pri tebe. Električka rezala cestu z Kapucínskej do Karlovej Vsi a ja som ti spieval. Falošne? Nefalošne? Spieval som. Všetko čo som poznal. To, čo som nepoznal, som si domyslel. Nevadí, že okolo boli ľudia a bolo „vypredané."
A sme si o kúsok bližšie.
Byť spontánny a prirodzený pri tom druhom je na nezaplatenie.
Môcť povedať čokoľvek a nebáť sa reakcie. Môcť byť trápny, smiešny, hlúpy.Byť prijatý.
