Darovali mi ju vtedy asistenti na intráku Andy a Lukáš.
Tie nikdynezabudnutelné slová skladal a prežil Andy.
Andy bol takým mojím osobným saleziánskym vzorom. Nechápte to zle. Dalo sa s ním na hĺbku pokecať. Nikdy nezabudnem na naše slovenské večerné dialógy niekoľko kilometrov od Milána. Ja, on, Mišo a komáre z Pavie.
A hlavne nebol ideál. Andy, opäť to necháp zle. Napríklad taký Johny bol vo všetkom najlepší v celom šaštínskom kláštore. Za jeho nezadaných čias určite po ňom išli všetky baby, bol vždy nadšeným evanjelizátorom, ako keby nemal vôbec žiadnu chybu.
Andy ich mal, a preto mi bol omnoho bližšie. V ňom a jeho hľadaní neba som jednoduchšie videl svoju úlohu a svoju cestu.
„Človek, ktorý má rád, vie nájsť spôsoby, ako svoju lásku dať najavo. Človek, ktorý spoznal, že je milovaný, nemôže nehovoriť o tom, že je tu niekto, komu na ňom záleží.
Možno aj o tomto je hlásanie evanjelia v médiách... Spoznať, že Boh ma má rád... z tejto lásky Boha pramení láska k ostatným, ktorí ho nepoznajú ... A o čom inom má svedčiť apoštol, ak nie o láske? A ako inak (ak nie láskou) sa dá hlásať láska?"
Katolícke média. Jednoducho túžba vykričať svetu, že nás má niekto rád.
