Štefana Hríba možno čítať a vidieť. Čítať v týždenníku . týždeň, ktorý je odvážnym činom na Slovensku. Vidieť vo vysielaní verejnoprávnej televízie Pod Lampou, ktorej cieľom je predstavovať nielen známe osobnosti, ktorí sa rozprávajú o dôležitých témach súčasnosti, ale spomínajú aj jednoduché problémy a radosti každodenného života. Jeho cesta na obrazovku však nebola taká jednoduchá. Narodil sa v Petržalke, ktorá bola v tom čase ešte dedinou. „ Naše detstvo bolo hrať futbal, hokej a kradnúť marhule." Medzi marhuľami sa ako neveriaci zamýšľal nad vierou. A prišiel k tomu, že buď je blázon on, alebo kresťania. Jeho kamarát, s ktorým vyrastal, sa tiež stal kresťanom a to bola tvrdá rana pod pás. Prvé pokusy s modlitbou začali hlasitým výkrikom k Bohu: „Ak ty Bože existuješ, nech to nejako zistím, nech sa nejako zmením." A vedel, že aj keby psychológovia jeho stav diagnostikovali ako chvíľkové emocionálne vyšinutie mladého človeka, on cítil, že sa niečo mení. A zistil, že aj veriaci môžu byť normálni ľudia, že môžu byť inteligentní a dokonca vtipní. Vyštudoval elektrotechnickú fakultu a zamestnal sa v elektrotechnickom ústave SAV. Vtedy niekedy mal zastupovať kamaráta v Lidových novinách. Urobil to tak dobre, že mu ponúkli spoluprácu. Tak sa od roku 1991 stal ich politickým komentátorom. O 2 roky neskôr začal moderovať v rádiu Slobodná Európa, a zistil, že táto práca mu ponúka omnoho viac možností. V rokoch 1999 až 2004 bol šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Moderoval tiež verejné diskusie o politike a spoločnosti v bratislavskom divadle Stoka. Dnes moderuje spolu s Jurajom Kušnierikom a Mariom Homolkom reláciu v STV Pod lampou. S mnohými hosťami sa pozná osobne. Hovorí, že okrem Mečiara a Fica si tyká takmer so všetkými .„S politikami chodím aj na večeru jednak preto, lebo neviem variť. Myslím si, že v tom nie je problém. Problém je až vtedy, keby som ja alebo oni stále platili. Sám však prezradil, že „ v televízii sa všetci pozerajú iba na to ako vyzeráš. To je také blbé na televízií " zhodnotil podmienky na svojom pracovisku .No napriek tomu, že sa relácia vysiela neskoro v noci, má množstvo priaznivcov. Na svojej práci mu vadí iba množstvo práce a potreba celého človeka. Možno aj to je dôvodom, prečo je stále slobodný. Práca pohlcuje všetky jeho vzťahy. „Novinárstvo a politika - to je depresívny svet. Je dokázané, že novinári zomierajú ako najmladší," prezradil nevýhody svojej práce. Aj napriek veľkej popularite sa vzorom pre druhých necíti byť. Ako si však on sám predstavuje profesionálneho novinára ? „ Novinár nemá pracovnú dobu, ani pracovisko, mal by stále pozerať správy a čítať noviny a mal by práci venovať všetko." Aj keď sám priznáva , že je to všetko na úkor mnohých vecí. A že slovenské média sú aj tak čudne. Najviac ho však teší, keď svojim článkom alebo vystúpením môže prispieť k zlepšeniu- a to aj vtedy, keď ide o jednoduchú vec.
