.mp3ky napĺňajú miestnosť. Inak, svojsky, ale tak nápadne rovnako ako nedeľné Evanjelium.
Príbeh o otcovi a synovi.
O odpúšťajúcom otcovi a zablúdenom synovi.
Chrbát som zohol a každý, kto mohol
prevetral vášne... Vážne.
Stále to bolí. Byť zas tak svoji:
otec a syn, zbavený vín.
Stačí tak málo, opustiť válov,
vypustiť struky zo špinavej ruky.
Tak toto je nebo, krmiť sa chlebom
v otcovom dome, nech Syn žije vo mne.
( Kapucíni, Pastier svíň)
Otec je ten dobrý, syn zlý.
( Takto jasne by si ich zaškatuľkoval môj malý brácho).
Otec je Boh, odpúšťa, je láskavý.
Synom som ja, som hriešny, a aj „zlý".
Našiel som sa v obidvoch postavách.
Som otcom. Je nielen ťažké skloniť hlavu a v pokore prosiť o odpustenie, ale i prijímať. Znížiť sa a podať ruku. Zabudnúť na zranenia a ublíženie. Jednoducho žiť prítomnosť a prijať druhého.
Som synom. A viem, že ma otec čaká. V daždi i na slnku. Mám to potvrdené, a predsa váham. ( Otec mi nevynadá, idem na istotu). A aj na tie svine som si už nejako zvykol.
Povedz, či smiem sa vrátiť do dverí otcovských. Či ďalej musím sa trápiť, už nemám na to síl.
Či odpustíš mi, že som všetko stratil,
že pastier svíň som, hanbu som Ti spravil. Odpustíš?
Tak povedz, či dáš mi nádej, že s Tebou zas byť smiem.
Nič nechcem, k sluhom len zájdem a službou dám Ti zmier.
Či uveríš mi, že chcem začať znova, že nemám v pláne útek zopakovať? Uveríš?
Znova túžba ku Tebe ma ženie, z Tvojich rúk mi žiari odpustenie.
Slová strácam, čo chystal som sa vyriecť, že ma vítaš, z handier dáš ma vyzliecť. Ty ma ľúbiš, som znova Tvojím synom, ty si z biedy ku sebe ma zdvihol.
Prosím, Ty ma chráň, Ty ma bráň, veď len Teba mám.
(páter Gabriel, Márnotratný syn)
Raz, keď sa s ním stretnem bude to bez slov.
Ani nachvíľu nezaváha, a objíme ma.
Špinavého, smradľavého, a zblúdeného.
Nevynadá mi, viem ako to skončí.
No i tak sa bojím.
Jeho reakcie, môjho zoznamu a seba samého.
